Zázrifské pobehanä - Ultramagura 71km/2800m+


0.     
Predzávodné kecy (keď to nechceš čítať, čítaj od 1.)

Jogošíkov, ich kolíbku, v zime niekedy zamrznutú a zasypanú snehom, v lete zas čeliacu náporom zážitkových kempov, sledujem už nejakú tú nedeľu. Ich filozofia sa mi vždy zdala velice sympatická, a preto som si tento rok už zuby brúsila, aby som si u nich zabehla závod. Pôvodne sa malo jednať o 43km dlhú trať. Po pár vymenených správach s Marekom P., ktorý už zo Zázrivej niektorý ten rok vybehol, som sa nechala nalomiť, veď 43 kilometrov zbehne tak rýchlo a čo by som potom celý deň robila, že? 

Teda, aspoň taký dojem som mala po poslednom preteku Turiec Trail, kde sme hrebeň Veľkej Fatry len tak presvišťali a miesto toho sme sa mohli venovať intervalom na asfalte v Gaderskej doline. Celkovo som sa na závod v mysli nijak extrémne nesústredila, leto v plnom prúde, práce habakuk, ešte maj aj milý požiadal či s ním zvyšok života stráviť nechcem...no kto by myslel na nejaké závodenie, všakže.

Každopádne, po ľahkých zmätkoch na začiatku som sa nakoniec zjavila na štartovnej listine pre najdlhšiu ponúkanú trať (71km). Spolu so mnou sa tam zjavila už overená ultrácka hviezda Hana Hammer Holoubková, na kratšiu distanciu sa mi podarilo zlákať aj ďalšie dušičky – Honzíka P. a Krémového Dejva. Budúci pán manžel bohužiaľ ešte stále nemôže behať (kto ho vylieči, dostane pol majonézového kráľovstva, bez princezny, a kotlík plný čučoriedok), a tak s nami išiel ako morálna podpora. Črtalo sa to na perfektný víkend strávený v dobrej spoločnosti, to že sedemdesiat kilometrov by mohlo aj bolieť, som úspešne vytesnila.

Deň pred závodom sme sa ubytovali v najrozkošnejšom Minikempe Šíp, kde sme mali vedľa minizrubu výbeh so sliepočkami, zajačikmi, morčatami, andulkami a jedným nenápadným kohútom. Nenápadný bol asi do štvrť na päť ráno, kedy začal rozohrievať hlasivky a v pravidelných intervaloch nás tiež privádzal do varu. Aspoň bolo dosť času zájsť na záchod, vyladiť outfit, trochu podpichnúť Krémového Dejva. V skutočnosti ale skôr on podpichoval nás, vyhlasoval, že sa teší na to, keď už bude aspoň tých tridsať stupňov, do auta nastupoval v šponovkách, vraj mu bola zima.

Po vyzdvihnutí štartovných čísel, krátkom počupení v zázrivských vysokých travinách a pokuse o rozklusanie sa, sme s Honzíkom P. a Tadeušom vyzerali povedomú tvár Vedátora Samuela Kováčika, Honzík si dokonca priniesol knihu na podpis, no nájsť sa nám ho nepodarilo. Asi vedel, že zástupy fanúšikov čakajú a radšej sa schovával vo VIP laundži (ako sa neskôr ukázalo, schovával sa vo svojom aute). Na štarte sa však ukázalo mnoho známych tvárí, a tak sa aj na prenasledovanie celebrít zabudlo.

Tadeáš sa ma snažil upokojiť, videl že som nadmerne excitovaná, rýchlo som odrecitovala, aké sú priority dňa. Keby to niekoho zaujímalo, mala som poctivo jesť, aj keby mi nechutilo, neflákať sa a sústrediť sa. A viete čo? 

UPOZORNENIE: Tento report je dlhý jak týždeň pred výplatou. Komu sa nechce čítať – Ráno sme vybehli, bolo pekne, potom bolo horúco. Mala som krízu jak fras, nejak ma vykopali do ďalších 30km, zmokla som do nitky a bála sa o holý život, nakoniec som prišla do cieľa.

1.      Zázrivá – Sedlo Lutiška

Po stoickom odpočítaní štartujeme na trať. Teplota je viac než príjemná, rýchlo vybiehame nad amfiteáter a mizneme poza topole. Pred nami sa črtá nádherná kopcovitá krajina, miestami sa ešte ostýchavo vyzlieka z bielej hmly. Poslušne cupitám s davom a okrem pravidelného rytmu nôh nič nevnímam. Je to príjemné, nachvíľu vypnúť mozog, nepremýšľať nad prácou, školou, nad ničím. Nevnímam ani hrčanie hodiniek, nekontrolujem kilometre, sledujem bežcov okolo seba a premýšľam nad tým, s kým to dnes potiahnem. Vždy sa plus mínus vyprofiluje nejaká podobne rýchla skupinka, hoci nemusíme byť spolu celý čas. Míňame usadlosti a lazy, kolíbky a rozospaté osamelé domy. Prvý krát sa zmátožím na recepciu sveta mimo moje telo až v momente, kedy vidím Bela El Presidente ako na jednom rázcestí povzbudzuje a máva na závodníkov. Pristavím sa pri ňom na jedno spotené objatie, Belo mi želá všetko najlepšie k meninám a ja si uvedomím, že fakt je Silvie. Tak mu ďakujem a povzbudená týmto stretnutím cupitám mäkkým tienistým chodníkom v akomsi údolí. V tom momente, kde sa vezme, tu sa vezme, Vedátor Samuel K., a tak ho oslovujem, chvíľku sa zhovárame, on potom trochu zrýchli a už je fuč. Vidím ho pred sebou, ale objektívne viem, že sa nemá cenu hnať za známymi osobnosťami, aj tak z toho ja slávnejšia nebudem.

Na K1 ani nezastavujem, len nahlásim číslo valím ďalej. Ešte nie je tak horúco, takže vodu nie je treba doplňovať, len zapíjam soľné tablety a podľa predpisu do seba tlačím gél číslo jedna, príchuť jahodovo-banánová. Viem, že dokým dobehnem do cieľa, budú všetky ostatné príchute chutiť asi ako ušno-mazová fazuľka z Harryho Pottera a tak si aspoň teraz užívam, že táto mi nevadí.

V ďalšom úseku mám prekvapujúco veľa síl. Bežím, až ma to samú prekvapuje, paličky ani nevyťahujem, hodinky hrčia a tento krát si ich našťastie všímam, zisťujem že som off route. Na pána predo mnou ani nestihnem zakričať, už je ďaleko za zatáčkou. Pýtam sa teda skupinky za mnou (ako sa ukáže, je to Soňa a Jozef, moji budúci parťáci) či aj im hodinky ukazujú, že sme mimo. Jožko nazná, že by bolo dobré zapnúť navigáciu a dobieha nás ďalšia grupa. Tak ich všetkých smerujeme prudko doľava, na trať, trochu mrzuto ich predbieham a hovorím si, joj, ty si fakt anjel.

Bežíme krásnym trailom s výhľadom na obe strany, krajina mi trochu pripomína Polomy v Beskydoch. A kde sa vezmú, tu sa vezmú, niekde na dvanástom kilometri, rýchliky z trate, čo štartovala polhodiny po nás. Nuž, trochu som dúfala, že nás dobehnú až neskôr, ale čo už. Zbiehame dolu a ešte viac dolu, k Lutiške, kde sa nachádza prvá plnokrvná občerstvovačka a aj Tadeáš. Keď ho vidím, hovorím si – nezačni mu hneď rozprávať, čo všetko si stihla zažiť. Obmedz sa na úsečné odpovede a rýchlo z občerstvovačky vypadni. Vydrží mi to asi tak pol minúty, potom mu už rozprávam, čo som stihla zažiť, že som aj Vedátora oslovila. Tadeáš hovorí, že Hana Há je tak tretia celkovo. Púlim oči a pri tom do seba pchám pomaranč, grep, melón a som v siedmom nebi. Do krmelca dobieha najprv Krémový Dejv a potom aj Jerome H. Oprašujem francúzštinu, ďakujem za gratuláciu a keď ma chce objať, vysvetlím, že som dégoutant. Rýchlo odchádzam, takto by som tu ešte mohla skysnúť na poriadnu chvíľku.

2.      Sedlo Lutiška – Zázrivá

Dobieha ma Dejv, tvrdí, že pôjde so mnou až po svojku (Púpov). Rýchlo ho ale jeho nadšenie opúšťa, keď zistí, že som sa tak prežrala ovocia, že nemôžem pobehnúť a radšej len kráčam. Miesto toho sa ku mne pripája iný neznámy bežec, s ktorým sa pustím na moment do reči, kým mi spľasne hmota v bruchu a potom sa znovu dávam do behu. Opäť sa nejak obiehame so Soňou a Jozefom, raz pobehnú oni, inokedy ja. Po šotolinovej cyklostezke nasleduje krásny technický zbeh, v ktorom sa snažím dohnať dvojicu v bielom (Soňu s Jozefom) a nakoniec ich aj dobieham, ale to len preto, že si museli evidentne odskočiť. Po takom zbehu sa im ani nečudujem, mne sa chce odskočiť už asi do piateho kilometru, ale viete ako...nie je čas strácať čas.

Pribiehame na Terchovské srdce, vyhliadku s rozhľadňou, pánom fotografom, pánom Borntotrailom a inými. Niekto kričí moje meno a povzbudzuje ma, som milo prekvapená – že by sa na mňa predsa len niečo z toho celebritného nalepilo? Začína byť poriadne horúco a tak vďačne vyleziem na rozhľadňu (78 schodov), po ceste skutočne opäť stretnem Vedátora, ten už má kontrolu za sebou. Na vrchu dopĺňam vodu, Troška Bežká mi hovorí o tom, že videla film o Hani, dokonca dvakrát. Som prekvapená, že si ma niekto s filmom dokáže spojiť. Rýchlo cupitám dolu po železných schodoch a cítim, že tento výstup mi naopak pomohol uvoľniť svaly. Zbeh do Terchovej je teda za odmenu, niekto po ceste zas tlieska a povzbudzuje, po trase sa pohybuje aj Lenka Sent.

Prebiehame cez Terchovú v turistickej špičke, len kúsok, ale aj tak som rada, že tam nemusíme ostávať. Miesto toho vďaka hodinkám správne odbáčam znovu prudko doľava na kamenné schody. Pripája sa ku mne chlapík, ktorého som obehla v zbehu a vraví, že už sa dnes toľko nastrácal. Vraj či poznám trasu. Smejem sa, mohla by som to hrať na miestneho guru, ale radšej idem s pravdou von.

Konečne prichádza čas na paličky, terén začína prudko stúpať nad obec Jánošíkovým chotárom, slnko pripeká ako šialené. Jesť sa mi nechce, ale spomeniem si na priority a vytiahnem doma vyrobené ďatlové hovienko. Trasa zas ubieha v akomsi tranze a nestojí moc síl ho udržať. Miestami sa možno vlečiem, ale aspoň konštantne. Prechádzame cez krásne polia plné oviec, opatrne pomedzi ne slalomujem a dúfam, že nenaštvem baču. A potom prichádza stúpanie na Púpov, kde sa má vyhotoviť svojka. Je to prísne, kopec je prudký ale nič čo by som nikdy nevidela. Taká Žibrica. Alebo Makyta. Prudké, ale dá sa to prežiť. Na moje prekvapenie svojim konštantným drobčením predbieham nejakého pána a doťahujem sa ešte k niekomu. Je to Vedátor a tak si hovorím – no lepšie to nemohlo dopadnúť, môžeme mať spoločnú svojku!

A tak aj je, na vrchole to cvakám a potom sa spoločne šinieme vysokými trávami ďalej. Už sa teším na občerstvovačku, vodu som vypila už v stúpaní a bolo by fajn si znovu sŕknuť. Jem polovicu tatranky a zrýchľujem, lahodná oplátka ma už na kompletku vysušila. Keď sa po chvíli otočím, zisťujem, že som sa vzdialila spolubežcom, viem, že ma dobehnú do kopca a nespomaľujem. V zbehu to stále ide, predbieham viacero skupín, ktoré sa ocitli predo mnou, na konci trailového zbehu znovu čaká fotograf a tak pózujem, veď čo, keď nie dnes tak kedy.

Do Syrexu už dobieham trochu spráchnivená, ale rýchlo to napravujem birellom, vodou, colou, čo mi príde pod ruku. Začína mi ale byť podozrivé, že neviem jesť, trápi ma žalúdok a začína ma bolieť hlava. Sľúbim si, že sa najem hneď, ako si sadnú všetky vypité tekutiny a opúšťam občerstvovačku. Tá je poznačená nepríjemnou vracačkou na trať, na šotolinovej ceste je horúco, treba šľapať dokopca, no hotová katastrofa, to už nikto nič negarantuje? Aspoň vidím, kto všetko pribieha, stratávam obehnutých spolubežcov, medzi nimi aj Vedátor. Viem, že keď prídu veľké kopce, všetci ma zas dobehnú, netreba smútiť, na rozhovory o vesmíre bude ešte dosť času cestou na Minčol.

Kým dorazím do kontroly číslo 3 v Zázrivej, prepadnem totálnemu nihilismu. Jesť nejde, zvracať nejde aj keď by som chcela, hlava bolí čoraz viac a ja už viem, že toto je môj koniec. Bodaj by aj nie, je to predsa tak logické, nikto ma nemusí nikde vyzdvihávať, stačí tam odpadnúť do trávy a moje utrpenie bude ukončené. Do cieľa pribieham s plačom, aby nebolo na pochybách, ako blbo mi je. Už od počiatku mi je jasné, že toto mi neprejde. Teší ma, že 43km mi trvalo šesť hodín, to je skvelý medzičas, ale na môj cieľ do 10 hodín to stačiť nebude. Aj tak je to jedno, nikam už nejdem, zhyniem tam biednou smrťou a vôbec...

3.      Zázrivá – Údolie sebeľútosti

V rozhovoroch pre verejnosť popisuje Tadeáš svoj prístup k plačúcej Silvinke skormútenej na karimatke ako chladnokrvný. Nebudem sa s ním hádať, myslím si, že je to vystihnuté dosť presne. Silvinka mu ale nedáva moc na výber, prepadla totálnej sebeľútosti, asi len dúfa, že niekto príde, dá jej lízatko a povie, že sa nič nedeje, že už ďalej nemusí ísť, veď ju budú mať radi takú aká je. Nuž ale miesto toho sa donútim zjesť polovicu olivového pečiva, totálne odignorujem Bela, ktorý mi chce pomôcť, nakoniec sa nejak postavím a spolu s chladnokrvným Tadeášom idem ďalej. Vôbec neverím, že pôjdem ďalej. Každým krokom som o tom viac presvedčená. Nemôžem ísť ďalej, veď tatko sa to nedá prežiť. Na asfalte nad Zázrivou stretávame pár ľudí, ktorí to vzdávajú a vracajú sa naspäť. Všetci majú ten istý výraz, niečo ako tiché ospravedlnenie, neviem. Trochu by som sa k ním chcela pridať, vzdychám, grgám, nakoniec sa Tadeáš odpája a necháva ma na mojej púti samú. Stále neverím, že pôjdem ďalej. Zožerie ma medveď. Príde helikoptéra. Veď čo, poistenie mám. Dobieha ma Soňa s Jozefom, chvíľku idem s nimi, ale vôbec mi to nepridá na nálade.

Zastavím na mieste, kde sa prudký kopec láme v zbeh. Na vršku sa posadím, neviem či ísť späť alebo na Minčol. Ten je vraj 5km od miesta, kde sedím. Chvíľku si zas poplačem, dopijem prvý flask s vodou a rozbehnem sa smerom k ďalšej kontrole, po pár metroch ale zastavím a vraciam sa späť do cieľa. Keď zbieham na druhú stranu, začujem bežcov, ktorý mi šľapú naproti. Je mi nevýslovne trápne, nechcem sa na nich pozerať tým ospravedlňujúcim pohľadom. Naznám, že pokiaľ mám dosť energie riešiť svoju krízu takto a viem stále bežať z kopca, je potreba sa vytrepať na Minčol. Tam sa uvidí.

4.      Údolie sebeľútosti – Kubínska Hoľa

Vec sa má tak, že neviem prečo vlastne behám. Nejde mi to, nie so v tréningoch dôsledná, často ma to vlastne ani nebaví. Kedysi som len nechcela znovu stĺstnuť, ale beh mi už dávno v chudnutí vôbec nepomáha. Baví ma ten pocit, že by som mohla byť nejaká iná, že trebárs raz aj niečo lepšie zabehnem, ale v skutočnosti tomu nie som ochotná obetovať dostatok energie a času. Tadeáš by to asi skôr špecifikoval intenzitou, lebo času tak strávim dosť, ale väčšinou len v nejakej udržiavacej rýchlosti. Kedysi to asi stačilo, to ešte nikto v mojom okolí nebehal. Lenže tým dobám je dávno koniec. Žijem v Beskydoch, kde behá takmer každý. Hana Há, Petra Š. a ďalšie pôvabné lesné ženy s gráciou vyhrávajú závody, ani nevedia ako. Majú v sebe ľahkosť, ktorú ja nepoznám a ako mi niekto povedal, je to o nejakom základnom nastavení, stačí ho len prepnúť a všetko tak neriešiť. Tešiť sa sem tam aj zo šprintu. Ale kde to nastavenie mám výrobca systému neudáva.

Každopádne, som cestou na Minčol nervózna s ubúdajúceho množstva vody v druhom flásku, nadávam si za premrhané slzy a útechou mi je čučoriedkové údolie. Neviem sa vynadívať a hoci je kopec náročný, pomaly z neho ukrajujem, až som odrazu na Minčole. Z neho to je už len kúsok na tretiu občerstvovačku na Kubínke. Pohľad na ňu mi instantne zdvihne náladu, znovu som dobehla Soňu s Jozefom a uznávam, že už to nejak doklepem dokonca, hoci to zrejme nebude zadarmo. Žalúdok protestuje len čo som zjem kúsok chleba a melónu. Radšej idem, na toto nie je nikto zvedavý.

5.      Kubínska Hoľa – Zázrivá

Vzduch je už chladnejší a tak sa ide o čosi lepšie, prudko klesáme, na ďalšiu občerstvovačku by to malo byť cca 11km. Moje hodinky sú už aj tak zmätené z môjho zmätkovania, takže mám o dva či tri kilometre viac a na hodinky teda radšej vôbec nepozerám. Pod nohami je to všetko krásny behavý trail, srdce len tak zaplesá, ale žalúdok je trochu menej entuziastický. Spravím teda menšiu dohodu sama so sebou. Chvíľku kráčam, potom poriadne vydýchnem, rozbehnem sa, bežím kým už mám na krajíčku s tyčkou a potom zas chvíľku kráčam. V pravidelných intervaloch opakujem a posúvam sa vpred, dobieha ma Soňa s Jožom, predbiehajú ma, potom zase ja ich, chvíľku to spolu ťaháme, dobieha nás aj chalan, s ktorým som išla chvíľku za prvou občerstvovačkou. Celkom to ide, prekračujeme poriadne kaluže, stretávame zase pána Borntotraila a Trošku Bežká ako nás veľkým zvoncom volajú do košiara. Odrazu sa ale spúšťa fajný lejáčik, kvapky ako krokodílie slzy mi padajú za krk a všetci pridávajú do kroku. Za zadkom nám plieskajú hromy blesky, moja skupinka vytrieli akoby niekde schovávali gumidžús a o pár sekúnd ich pre hustý dážď už vôbec nevidím. Snažím sa kopnúť do vrtule, ale nejde to, všetky odreniny sa namočili a pália ako čert, žalúdok si ide furt svoje, nuž idem tak rýchlo, ako telo dovolí a dúfam, že ma netrafí blesk. Je to zrejme dosť iracionálny strach, tu, v lese, ale vlasy mi dupkom vstávajú pri každom hlasnom zadunení, rácio šlo do kelu.

Foto by Troška Bežká
Po chvíli ale dážď ustane a okrem dunenia v diaľke je už všetko po starom. Znovu ma dobehne Borntotrail a Troška Bežká, chvíľku ma povzbudzujú a potom zas ľahkým krokom miznú v lese predo mnou. Zdá sa mi to ako večnosť, ale konečne prichádzam na ďalšiu občerstvovačku, znovu je tam pán fotograf Juraj, pán Jogošík a jeho šikovní rytieri. Pýtajú sa ma, ako som prežila búrku, len sa zaškerím a radšej nič nehovorím. Doberám vodu, skúšam zjesť jeden chips ale naznám, že z toho nič nebude a radšej trielim do cieľa, teoreticky by som ešte mohla stihnúť aspoň vyhlásenie o pol siedmej.

Moje trielenie do cieľa je ale trochu...ehm...zúfalé. Svaly ma ešte pustia bežať, ale žalúdok je furt smutný, preto to striedam, mávnem nad tým rukou, desať minút hore dole ma už nespasí. A vlastne je to celé jedno. Zbeh je celkom technický a tak sa v ňom trápim, počítam do desať, lebo vraj všetko sa dá vydržať desať sekúnd. Tak počítam a počítam, až sa zjavujem na lúkach nad Zázrivou a idem si oči vyočiť z toľkej nádhery. Ťažké čierne mračná visia tesne nad kopcami, prepúšťajú trochu padajúceho slnka, na lúke sa pasú ovce, totálna idylka. Dobiehať takto neskoro má aj svoje plusy.

Už som takmer v cieli, vidím úplne prvú studničku za celý deň. Usmejem sa, tak to býva. Ostáva tak necelých pár sto metrov do cieľa a počujem za sebou kroky. To si snáď robíš prdel, hnevám sa. Na poslednom stometri ma predbehne chalan, s ktorým som sa predbiehala ešte niekedy na začiatku závodu. Tomuto gentlemenovi gratulujem k športovému prístupu, ja mám aspoň viac fotiek.

V cieli už čakajú všetci umytí, dobehnutí, ovešaní medailami, vyhlásenie bolo vraj už pred hodinou a pol, len myknem plecom, konečne už nikam nemusím chodiť. Tadeáš mi prinesie polievku s kofolou, skúšam jesť, ale nejde to, možno neskôr. Fotograf Juraj nás ešte všetkých spoločne cvaká už teraz viem, že to bude moja najobľúbenejšia fotka z celého víkendu.

               Suma sumárum

Jogošíkovský závod bol jeden z najkrajších, aké som kedy mala možnosť bežať. Začiatok nádherne behavý, zaujímavý, s milými dobrovoľníkmi. Druhá časť krásna ale ťažká, s ešte bohatšími občerstvovačkami a čučoriedkovou pastvou, tam by som sa ešte chcela vrátiť. Tento závod ma o sebe niečo naučil. Je to klišé, že vás to ultra má nejak zmeniť, väčšinou to mení len môj apetít v nasledujúcich dňoch. Tento krát sa však vo mne niečo skutočne pohlo. Je krásne siahať po ideáloch a snoch, ale človek to musí robiť zodpovedne. Nemôžem alibisticky očakávať, že keď odfláknem prípravu na závod, tak sa mi pôjde podľa očakávaní. Za to všetko je skutočne potrebné prijať zodpovednosť a nemrnčať, že telo nefunguje tak, ako by som chcela. Nielenže to pokazí zážitok mne, ale ešte aj iným naokolo.

A aby som nezabudla pochváliť mojich súputníkov - Hana Há bola štvrtý muž, Dejv si užil horúčavy a dobehol krásne, Honzík si to miestami pretrpel a zažil mýtické stretnutie starenky s plecháčikom živej vody od Jánošíka. Tadeuš to s nami všetko zvládol a za to mu veľká vďaka.

Za mnoho nádherných fotiek ďakujem Jurajovi Kožiakovi, toľko fotiek som fakt nikdy nemala. Vraj je to tak preto, že som fotogenická. No posúďte sami.



Komentáre

  1. Krasne :) este raz gratulujem k finishu, aj napriek vsetkym strastiam :) (Troška Bežká)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za povzbudzovanie Peti, aj za foto, zabudla som doplniť, že tá jedna je tvoja. :)

      Odstrániť
    2. Joj to je v pohode :) som rada, ze si ju pouzila :)

      Odstrániť
  2. totalne ppci report!! riadne som sa nasmiala a ta spolocna fotka je najcool fotka z pretekov, aku som kedy videla! super silvi, gratulujem k vykonu <3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Super, o tomto je ultra. Ist dalej, aj ked cervicek v hlave neoblomne presviedca, ze je uz cas skoncit. A ta obcerstvovacka v Zazrivej je riadny zahul na moral. Dost bezcov to tam zabalilo.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ahoj, ja som ten "gentleman" zo zaveru tvojho reportu. Ospravedlnujem sa za svoje nesportove spravanie. Nechcel som ti pokazit zaver preteku.
    Aj u mna bola vacsia cast zavodu trapenie. Do Zazrivej som ledva dosiel a bol som rozhodnuty tam skoncit. Nejako som sa pozviechal a skusil som ist dalej. Za Kubinskou som asi vdaka burke a bleskom za zadkom chytil druhy dych. Kazdy bezec/bezkyna predo mnou bola pre mna motivacia co ma pohanala dopredu.
    Este raz sa ospravedlnujem.
    Gratulujem k dokonceniu zavodu. V tych podmienkach to bolo ozaj tazke a mozes byt na seba pravom hrda, ze si to dala aj ked ta nejaky pako obehol par metrov pred cielom.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Silvia Divekyova30. augusta 2022, 11:32

      Ahoj, je to skôr sranda, ved chceme gendrovu vyrovnanosť tak je treba ju prijať so všetkým :) aj ja ti gratulujem ku krásnemu výkonu, každý kto v ten deň testol trať vie, že to nebolo zadarmo :)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky