Kokava Trail - 78 km / 3300 m+

 Origin story

Tri týždne do Kokava Trail mi napadne, že sa kedysi v tom dátume behávala Ponitrianska 100. Moja jediná ubehnutá stovka. Hovorím si, že by som si to mohla zabehnúť. Veď to nie je „ani“ stovka.

Dva týždne do Kokava Trail mi ten nápad príde stále ako fajn nápad. Tak sa hlásim. 

Týždeň do Kokavy v hlave počítam, že ak som v roku 2022 zabehla Zazrifské za 11:50 (tak hodina bola z toho isto presedená v kríze), tak toto by som mohla prubnúť za tých 12 hodín. Akože do svetla. 

Deň pred Kokavou si všimnem, že o ôsmej večer je tma jak v dupe.  Vezieme sa autom niekde v okolí Banskej Bystrice a ja hltám nakrabičkovanú večeru. Síce nič proti medveďom nemám, ale aktuálne mi vyhovuje vzťah, aký sme doposiaľ udržiavali – to znamená platonický. 

Prichádzame do Kokavy a mňa zaleje pocit, ako keď sa po desiatich rokoch vrátite na tú istú dovolenkovú destináciu. Ľudia sú rovnakí, kultúrny dom vyzerá ako kultúrny dom a Belo S zaručene v určitom momente skontroluje, ako sa má jeho kocúr monitorovaný doma nainštalovanými kamerami. Sú istoty, o ktoré proste neprídete. 

Na prezentácií sa to hmýri známymi tvárami, prebehnú pozdravy a objatia, nafasujem číslo a krásne tričko (sa pochválim, dizajnoval manžel), môj plán ísť spať o deviatej je tatam. Kontrolujeme miestny výčap, ktorý trochu pripomína westernové filmy, krčmár je nešťastný, že prišli zákazníci a kartou sa platiť nedá. Tak ideme žobrať od Bela, ten sa nad nami zmiluje.

Zanedlho sa k nám pridajú dobrovoľníci, ktorých už poznám aj z iných SUT podujatí. Zisťujem kto kde zajtra bude, známa tvár vždy poteší. Belo kontroluje kocúra a teplotu bytu. My sa rozlúčime a ideme zaľahnúť – ja do auta a Tadeáš na karimatku medzi autami. 

Noc je ako noc pred ultra – na nič. O jednej ráno ešte dorazí na autobusovú zastávku kokavská omladina, ktorá sa vzrušene dohaduje o bitke na diskotéke, z ktorej sa práve vrátili. Potom sa dohadujú s nejakou babičkou, čo by chcela spať, ale sa jej nedá, lebo ten príbeh z diskotéky je fest zaujímavý. Vzdávam to a radšej si dám ešte suchú žemľu, dáko mi z toho bdenia vyhladlo. 

Ráno je obloha nádherne zatiahnutá, chvíľku aj poprší a ja si hovorím, že možno nakoniec nebude taký hic, aký sa predpovedal. 

Pobehujem medzi kulturákom a autom jak splašená, lebo všetci dobre vieme, že základom každého dobrého ultra je ... (si doplňte, budem dáma).

Pred štartom sa lúčim s T. a snažím sa prísť na to, ako sa stalo, že tu vlastne znovu som. Rok som bojovala s nejakým bežeckým vyhorením, myslela som si, že už také nič nechcem absolvovať, že to nie je pre mňa. A teraz mi to len tak napadlo, že by to bolo fajn...možno práve preto to bude fajn, kto vie. 

Štart - K1 Utekáč (0 - 8 km)

Ani si nevšimnem, kedy pomedzi hranie fujaristov Rado H. odpočíta štart a už vyrážam v dave odhodlaných atlétov po najdlhšom asfaltovom úseku trasy z dediny (1,2 km). Potom prichádza prudké stúpanie, v lesnom zúžení sa „zašpuntuje“ tok a to už sa cítim minimálne ako na UTMB, lebo veď aj tam bývajú špunty. Rozdýchavam začiatok a poslušne vyťahujem paličky. Zdá sa, že som sa naladila na dobrú vlnu, v skupinke okolo mňa sa moc nemení osadenstvo, len čo okolo nás prebehne Peťo K. a fotí o stošesť. Vyplaší aj srnky v kriakoch a ja si hovorím, že to bola snáď najväčšia zverina, akú dnes uvidíme. 

Na prvú občerstvovačku je to len 8,5 km a cca 570 m+. To nie je na začiatok úplne málo výškových a tak si hovorím, že spomaliť nie je žiadna hanba. Niekto za mnou strašne funí a ja to nezvládam, poodstúpim si a počkám, až táto lokomotíva popôjde o kúsok ďalej. Pod vrcholom číha pán Photo.Juroko, tož si hovorím, že treba nasadiť úsmev a aspoň chvíľu reprezentovať. 

Photo by Photo.Juroko

 Len čo sa svah narovná zabalím paličky a sosnem niečo z flasku. Čakám zbeh a on neprichádza. Mrknem na hodinky a všimnem si, že sme ešte asi všetko nevystúpali. Nevadí. Bežkám si, poobieham pár ľudí, potom zas chvíľku kráčam a nakoniec sa svah predsa len zlomí. Hovorím si, teraz je moja chvíľa zažiariť, a obieham chlapov, čo ma v stúpaní predbehli. Je mi jasné, že táto sláva nebude mať dlhého trvania, jednak preto, že stehienka som si hneď dobre pripiekla a druha preto, že cesta ešte dlhá. Dobieham Peťa K. a spolu s ním aj na občerstvovačku. Zdravím známe tváre, zlostím sa na zapečatený flásk, čo zatváral Tadeáš, a nakoniec spokojne s kúskom banánu zas odchádzam. Peťo za mnou kričí, že sa ešte dnes uvidíme. 

K1 Utekáč - K2 Kokava Línia (8 - 16,5 km)

Na Kokavu som prišla s tým, že chcem byť cez deň sama. Raz to niekde popisovala Julka B, že vraj ísť na odľuda. Tak si držím svoj odstup, lebo pole bežcov sa už fajne rozprestrelo a zisťujem, že ej, žalúdku sa niečo úplne nepáči. Tak sypem Samaritána, o ktorom mi paní v lekárni tvrdila, že to je len na fakt nutné prípady. Vraj taký šport, čo to vyžaduje, to nie je dobrý šport. Ja si skôr hovorím, že aby bol žalúdok nie fajn už na prvej občerstve, že to je blbý šport. A nepripravený pretekár. Ale nič to. Stúpam najprv panelovou cestou a potom lesom na druhý kopčok na ceste – z Utekáča na Farkašku. Z tejto pasáže si nepamätám skoro nič. Dostala som sa do paniky, pretože sa mi nedarilo skamarátiť s gélom, oliala som sa kolou a v klesaní, zrovna keď som dočúrala, ma dobehol papparazzi Peťo K. Vďaka nemu sa tento inak nie moc dobrý úsek stratil v dejinách zabudnutia. Trochu sme pokecali a ja som si vravela, že teraz sa mi veľmi hodilo nebyť tam na odľuda. Aj sme dákoho predbehli, presne ako kamióny na D1. Peťo z toho robí hotový photoshooting, tak pózujem a nemyslím na žalúdok.

K2 Kokava Línia - K3 Bratkovica (16,5 - 33 km)

Druhá občerstvovačka sa zbehla rýchlo, kola (ktorá mi v ten deň nejak nebrala), voda, jonťák, čips (slovom jeden) a potom som sa s Peťom rozlúčila a vypálila. Celé to bolo podozrivé, pretože sa najprv šlo z kopca, potom do kopca, potom cez cestu, ktorú strážili dobrovoľníci a dávali na nás pozor, a tak dokola. Niekedy medzi 20 a 25 km som si uvedomila, že sa cítim dobre a niečo by som zobla. Gél ma už nijak nelákal, no stará dobrá Tatranka vedela, čo potrebujem. Okrem toho som potrebovala aj do kríčkov, čo som raz skúsila, ale nedialo sa nič a tak som zas obiehala tých, čo ma pri mojej kríčkovej epizóde obehli. 

Dlhou lúkou som klesala dolu a všimla som si, že to nie všetkým chutí. To mi dodalo viac síl a uvedomila som si, že asi nebude treba nariekať. Na 33 km mal byť aj Tadeuš, tak som kopla do vrtule a vbehla som na Bratkovicu (K3) ako znovuzrodená. T mal už pre mňa nachystané pitie a snažil sa mi podsunúť aj vlastnoručne vyštrkanú colu, ja som radšej siahla po magnézke. Víťazoslávne som dala aj jeden chleba so šmardou (chleba s vegan škvarkami z jablka tvl!). Potom som sa už úspešne vypoklonkovala v ústrety K4 Táňovo. 

K3 Bratkovica - K4 Táňovo (33 - 45 km)

Cca 11km úsek bol prevažne rovný alebo z kopca, hoci jedno 200m stúpanie sa na ňom našlo. Chvíľku som kluskala po asfaltke na odbočku stráženú dobrovoľníkmi a zdalo sa mi, že akosi priteplieva. V lese sa na to dalo celkom zabudnúť, ale asi kilometrový asfaltový a potom lúčne vyprahnutý úsek dal o sebe rýchlo vedieť. Gratulovala som si, že som sa poriadne napila a hneď som aj siahla po soľných tabletách, ktoré som poctivo dávala celú dobu. Z malého stúpania na Črchľu sa prechádzalo do prudkého zbehu a tam som už veru začala zatínať zuby, lebo mi bolo treba...tak som sa začala obzerať, kde by to šlo šmyknúť, bolo mi jasné, že mám za sebou prenasledovateľov vo forme závodníkov, čo za mnou z Bratkovice vybehli o trochu neskôr, a tak som rozmýšľala nad rafinovanou skrýšou vo svahu. Ešteže som rozmýšľala skôr než som začala konať, pretože tu sa tam odrazu objavil Photo.Juroko a.k.a Juraj K s jeho nachystaným foťáčikom. Čupel za spadnutým stromom, ktorý bol tak fajný, že ho človek musel poriadne popreliezať. Juj, keby som vedela tak ladne skákať ako Arwen...

Photo by Photo.Juroko

Vymením s Jurom pozdravy, a opatrne (bo som nenašla ešte miestočko) cupkám z kopčoka k malému prechodu potoka. Tam už si nejaký chalaň chladí dlane a nemôžem sa mu čudovať. Sama ich mám horúce a lepkavé, ale cítim, že teraz je stúpanie a sily naviac, takže treba rýchlo makať dokopca. Tak makám a zas sa mi darí bežať, niekoho obehnem, idem si na obláčiku radosti až aj na chvíľku dokážem ignorovať potrebu. Potom však vidím úplne super flek na moju záležitosť a tak zaliezam do lesa. Kým z neho vyleziem, tak ma obehnutý závodníci zas obiehajú, ale čo, v zbehu k Táňovu nasadzujem tempo človeka, ktorý má teraz o dve kilá menej a na občerstvu dobieham s nimi.

Táňovo rozhodne vyhráva súťaž o najrozkošnejšiu občerstvovačku v závode. V svahu postavená chatka a pri nej rozostavené skladacie stoly so všemožnými dobrotami. Ja už stabilne dopĺňam vodu a ionťák (vlastný v prášku). Do jednoho flasku ešte preventívne sypem posledného samaritána. Ten bude mať isto nejakú doporučenú dávku... Zajem vodu kyslými uhorkami a chlebom s vege natierkou, ktorú vraj nikto nechce a oschýna tam. Tak jej trochu pomôžem. Skontrolujem, čo čaká v ďalšom úseku. Len 200 m+ a 11 km. Ešte mi niekto hovorí: „Však počkaj na nás,“ ako sa zberám z občerstvovačky. Ja v mojom odľudnenom stave len vyhŕknem: „No to isto,“ a miznem v lese. Spätne to prehrávam ako mean-girl moment. 

 

K4 Táňovo - K5 Málinec (45 - 56 km)

Stúpanie čaká hneď po zbehnutí z občerstvovačky a chystám sa do neho s veľkou vervou. Hoci už bežať do kopca neviem (a nie je to žiaden vertikál), ešte stále sa mi darí rýchlou chôdzou obiehať spolubežcov (chodcov). Síce musím zas skočiť do kríkov, no nestrácam moc času a v zbehu zas vyrovnávam rozdiel. V lese stretávam Tadeáša, ktorý sa mi rozhodol vybehnúť naproti. Spoločne obiehame ďalšieho bežca, ale už si aj sem tam pokráčam. Do Málinca dobieham s myšlienkou na vazelínu, lebo vazelíny nie je nikdy dosť a moje stehná môžu len súhlasiť. V miestnom kulturáku majú aj záchody, jasám od radosti a reaplikujem všetko potrebné. 

K5 Málinec - K6 Ďubákovo (56 - 67 km)

Z Malinca do Ďubákova sľubujú obludné stúpanie okolo 700m+. Síce na 13,5 km ale aj tak. Tož čakám, aká stojka príde, lenže ono je to omnoho horšie než nejaká stojka. Je to nekonečná naklonená rovinka. Kilometre aj výškové metre ubiehajú strašne pomaly, aj skúsim popobehnúť, aj mi to už nejde, tak len kráčam a pomôžem si ako viem – pustím si podcast a zaberiem sa do neho.

V medzičase slnko schádza ku kopcom bližšie, nastáva zlatá hodinka a ja sa zmierujem s tým, že do svetla ten dobeh už nebude. Moc ma to ale netrápi, cítim ľahkosť na duši a s ňou vyleziem aj posledné stúpanie pred zbehom do Ďubákova. Na rozľahlých lúkach sa pasú kravy a kozy (čo ožrali vlajočky zo značenia trasy), predo mnou kráča aj jeden biedne vyzerajúci bežec. Zistím, či je v porádku a potom upaľujem do dediny, kde započal diskotéku Belo S, väčšiu diskotéku majú ale miestni pohlavári, čo už isto pijú nielen jonťák s vitamínom B, ale i iné vitamíny (trebárs zo sliviek). Úsmev mám od ucha k uchu, až sa Belo s Tadeušom čudujú, čo robím v miestnom zombielande. Tadeášova teória je, že idem asi moc pomaly, keď sa cítim tak dobre. Na občerstvovačke som úplne sama, len čo som v protismere stretla už vyprevadenú asi 6 člennú skupinku. Hodinky tvrdia, že som na 69 km, hoci im neradno veriť, radi zveličujú skutočnosť. Do cieľa by to malo byť už len posledných 9,5 km a 2x100 m+. Som pripravená na to prekročiť cieľovú pásku, hoci je tento závodný deň najlepší v mojom živote, už by som si aj dlhšie posedela a poriadne sa dopila. Než sa vydám do posledného úseku, na občerstvovačku, príde chalaň, ktorý vyzeral pri ceste dolu tak biedne a tvrdí že končí. Síce ho Belo presviedča, no neviem ako to skončí, pretože radšej frčím preč. 

K6 Ďubákovo - Cieľ (67 - 78 km)

Pomalinky ubúda svetlo a ja si prehrávam v hlave celý deň. Nechápem, ako sa to celé zvrtlo, že ten začiatok bol tak zlý a ten zvyšok ako na LSD. Trochu ma mrzí, že čas nie je lepší. Ale nie zas moc, pretože som vlastne vôbec netušila, že ešte niekedy budem chcieť bežať ultra. V druhom 100m stúpaní ma dobieha bežec, ktorý prišiel na K6 v momente, kedy som ja odchádzala. Vyzerá, že nie je v správnej rýchlostnej skupine. Aj on sám priznáva, že dnešný deň mal byť o tri hodiny kratší, ale pivká boli na výlete prednejšie. Som za jeho prítomnosť rada, ako sa v lese zošerilo, aj moja predstavivosť začala pracovať. Bežíme teda spolu, už sú pred nami vlastne len klesania, len čo po nás vybehne nejaký mini strážny pes, ktorého môj spoločník úspešne zaženie. Už sme obaja vytiahli čelovky a cesta pred nami sa zmenila na svetelný tunel. Prehodíme pár slov, mne to pomáha udržať pozornosť na meniaci sa povrch. Zdá sa mi to neuveriteľné, ale dobiehame aj rozjarenú 6-člennú grupu, ktorú som stretla odchádzať z K6. Už iba kráčajú a tak ich úspešne predbiehame. Keď narazíme na asfaltku v Kokave, zalieva ma ten pocit úžasu a radosti, ktorý sa nikdy neonosí. Zvládla som to. Chvíľku ešte cupkáme dedinou a nakoniec zahýbame k oblúku pri kulturáku. Hrá hudba. Rado H si všimne, že pribiehame a cinká veľkým zvoncom. Rozpačito sa snažím zatlieskať svojmu spolubežcovi, že ma uchránil zbytočných lesných besov. 

Do cieľa 78km závodu som dobehla za 13:16, čo nie je nijak úžasný čas. Lenže pre mňa bol ten deň tým najúžasnejším časom zo všetkých. V cieli sme dali výborný vege guláš, poplotkovali s Peťom K a nakoniec sa nalodili do auta na cestu domov. Krásna sobota za nami. Ak to nehovorím vždy, tak by som mala – SUT závody majú vždy jedinečnú atmosféru, tých najlepších ľudí a najlepšie občerstvovačky. Raz prídem len preto, aby som sa tam poriadne najedla. 

Photo by Mišo Bačinský