Zapomenuté hory 2019 46km/1900m+

Tento blog by mohol mať niekoľko podtitulov. Napríklad: „Niekedy lepšie zostať sedieť doma.“ Alebo „Dopajdať do cieľa nie je hrdinstvo.“ Znie to negatívne? Vysvetlím.

Zapomenuté hory som sa rozhodla bežať na poslednú chvíľu. Po Ponitrianskej 100 som mala veru kadejaké pochody v hlave – najprv, že chcem ísť ďalšiu stovku (mala byť Javornícka), potom, že čosi kratšie, lebo už nevládzem. So stíhačom Tadeášom sme sa dohodli, že skúsime zohnať štartovné na inak beznádejne vypredané Zapomenuté hory. Štartovné sa nakoniec aj našli, stíhač sa však rozhodol, že pobeží na Slovensku, zatiaľ čo ja som sa chystala brúzdať hranice česko-poľské. Jeden večer som totižto obdržala správu od kamaráta sparťana Honzu, že majú na ubytku aj v aute voľné miesto. To som sa síce v ten istý deň dušovala, že už nič bežať tento rok nechcem, lebo mám dosť, no večer som už písala kamarátovi Tomovi, či má ešte svoje štartovné na 46km. A on, že hej, že je moje a ja teda zbavená zdravého rozumu, hybaj ladiť rozsypanú formu dva týždne do závodu.

Na závod som sa vlastne tešila, videla som obrázky a ako tvor doby instagramovej som sa nechala nadchnúť. Týždeň pred závodom som ešte bola na sparťanskom tréningu okúsiť iné vody, no a bolo mi to treba? Nebolo, lebo som si preťažila stehno či čo.

Do toho ma po Ponitrianskej ešte tak striedavo pobolieval ľavý členok, takže som si už začala kresliť čertov na stenu. Ale nejak som sa upäla na myšlienku, že po závode príde vytúžený oddych, že sa s partiou zabavíme, a že si možno ani takú hanbu nespravím. Nuž a čo by som ja pre tú svetskú slávu nespravila...

V týždeň závodu bola spustená operácia superkompenzácia, takže po troch dňoch bez sacharidov mi bolo od žalúdka tak blbo, že keď už som tie sacharidy jesť mohla, ani sa mi moc nechcelo. Ale tlačila som, lebo snáď tá obeta nevyjde nazmar. Vo štvrtok kríza, lebo celý deň len striedavo cestoviny a cornflakes s vodou. Aj o tretej ráno. Furt. To už som si hovorila, že veď taký športovec nie som, aby som podstupovala takúto kúru.

Lenže v piatok pred odchodom som si ešte vybehla prekrviť nohy na pár kilometrov a cítila som účinok týždňovej mordy. Tak som si hovorila, že fajne, že ten závod bude vlastne fakt dobrý, len keby ma to koleno netlačilo. Tadeáš už sa chystal doma na Javornícku 100 a napísal: „Zajtra nič bolieť nebude.“ Tak som to vzala za svoje a prestala som sa tým zaoberať. Ešte som spolubývajúcu Dominiku, budúcu doktorku, požiadala, aby mi zatapevola členok, fashion choices.

Cesta prebehla v družnej nálade a pri rozoberaní toho, kto ako a prečo behá. Už sa mi z toho trochu točila hlava. Chcela som už bežať, byť sama v lese a iba sa plne koncetrovať na daný moment. Nevedela som sa dočkať a hovorila som si, že je to dobré znamenie. Medzitým však bolo potrebné nakúpiť, a tak sme si spravili najprv Tour de Olomouc a potom Tour de Globus. Ako hlavný šéfkuchár som naplnila košík cestovinami, rajčinami a syrom. A hybaj už do tých Rychlebiek.

Kým sme dorazili na miesto, bolo takmer osem hodín večer a stravníci už mrnčali, že by chceli jesť. Tak kým ostatní zbehli po balíčky s číslami, ja som rytmicky krájala zeleninu. Po večeri sme si ešte dali pivko a povedali si, že ideme spať, lebo zajtra bude dlhý deň.

Ráno klasické dilemy s oblečením, nakoniec to vyhrali shortky s tričkom, lebo veď má byť teplo. Vo veste som mala ešte hodenú bundu, ale už na štarte som cítila, že nás čaká krásny jesenný deň. Ultramaraton ZH ponúka štyri rôzne dĺžky trás – na 101, 76, 46 a 26 km. Každá trasa štartovala v inom čase, takže zatiaľ čo my sme vyrážali luxusne o 9tej, stovkári to rozbiehali o druhej. Tadeáš už bol tiež na trati takmer dve hodiny.

Na štarte nás niekoľko krát upozornili, aby sme sa im nestratili, že nejakých stovkárov už hľadajú. Na ZH nefungujú elektronické kontroly, teda až na štart a cieľ. Počas celej trasy si človek musí na predom určených kontrolných bodoch štikať do predom predtlačenej mriežky na štartovnom čísle kliešťami. Vynechaná kontrola znamená diskvalifikáciu. Takže samozrejme môj mozog zapol výstražné svetlá a zaplavil ma pocitom, že sa určite niekde zamocem. Navyše nevládnem záznamovými technológiami, takže som počas celého závodu netušila, na akom kilometri sa nachádzam.

Po štarte to všetci celkom solídne rozbehli, a tak som bežala aj ja. Neustále som si hovorila, „kľud, toto nemáš bežať“, lenže mi bolo trápne spomaliť. Po 45tich minútach som začala vyťahovať prvý kúsok tyčinky a obzerala som sa, lebo nikto naokolo nejedol. No čo, ich problém, asi nevedia, čo je hlaďák. Navyše som si už na začiatku vyhliadla svoju smrteľnú nepriateľku na daný deň – slečnu v ružových kompreskách, ktorá mala po každej strane chlapca. Nepochopiteľne na rovinkách kráčali a do kopca bežali, takže sme sa neustále obiehali. Vždy keď som ich začula za sebou, som pridala do kroku, nakoniec som im na prvej kontrole s kliešťami ušla, oni ma potom zas dobehli a ja už som kypela. Neviem čo ma na tej slečne tak štvalo, veď mi nič neurobila.

Občerstvovačky sú na 46km dve, v respektíve jedna – na 16 a 36km. Ja som mala na cestu jedla dosť, takže som len doplnila vodu a fujazdila prudkým kopcom dolu smerom do Poľska, aby ma tá slečna aj s jej bodyguardami zas nedobehla. Zopár ľudí som obehla zas ja, v poľskom Nowom Gieraltove som poobdivovala dva huňaté obláčiky (lamy) a pred sebou som zbadala lyžiarsku zjazdovku a na nej hadiacich sa závodníkov. Podvedome my nabehol panický reflex z Peruna (Perun Skymarathon – 42km/3500m+), kde sa chodilo do takých prudkých zjazdoviek, až som veľa krát mala pocit, že leziem. Tu som sa však bála zbytočne, stúpanie bolo príjemné a krátke, zachvíľku sme boli v lese. So svojimi spolu-závodníkmi sme sa ocitli na území bez značenia a všetkých nás to trochu rozhodilo. Postupne každý vytiahol svoje smart zariadenie a kontroloval, či ideme dobre. Ja som sa vždy držala toho človeka, čo vyzeral, že vie a nezastavovala som. Trochu som zapochybovala v momente, keď sme prekračovali chodník v mieste, kde chlapík s ťažným koňom odpratával kmeň stromu. Všetci však nejak pokračovali podobným smerom a zanedlho sme uvideli aj bielu pásku. Nešlo sa mi úplne dobre, furt som sa len sústredila na to, že by som mala ísť rýchlejšie, ale vlastne sa mi moc nechcelo. Tak som to len tlačila vpred a hovorila som si, že ak sa stratím a budem sa musieť vracať, tak si ľahnem do trávy, zjem všetky sladkosti a ani sa nehnem.

Napredovala som však správne a zas sme sa niekam driapali. Jeden z dôvodov, prečo som si vybrala ZH bol, že som bola v sebeklame. Myslela som si, že 1900 výškových bude pohoda po tohoročných závodoch. Já, já, naturlich.

Stúpanie však nakoniec skončilo (a dokonca som aj zopár ľudí predbehla) a na vrchole bola voľaká spontánna poľská občerstvovačka. Nejak sa mi tomu nechcelo veriť, skontrolovala som stav vody a povedala som si, že s tým už musím dokonca vydržať (do občerstvovačky bolo ešte niečo cez 14km.) Nemusím asi hovoriť, že to nebolo to najlepšie rozhodnutie. To som však v danom momente neriešila, lebo veď treba ísť rýchlo...lenže ako som sa rozbehla dolu, koleno začalo skučať a ja s ním. Nikdy ma kolená neboleli. Vždy som bolesť kolena považovala za lacnú výhovorku. A teraz som sa od bolesti rozrevala a takmer povracala. Začala som počítať. Na ďalší kontrolný bod to boli len dva kilometre. A potom zase dva a potom zase dva. Tak som si povedala, najprv musím zísť tento kopec a potom uvidím. Tak som zišla a skúsila som pobehnúť. Koleno bolelo pri behu v miernom kopci menej, a tak som bežala. Našla som kontrolu, cvakla, zjedla kus tatranky, ktorá práve chutila dosť odporne a pokračovala som ďalej. Bežala som už dosť dlho sama, len v diaľke predo mnou sa pohupoval chlapík, ktorého som sa v neoznačenej časti držala, lebo mal technológie. Za dva kilometre som si zase cvakla. Bežať sa už znovu dalo, začala však dochádzať voda.

Najbližšiu hodinu som sa pohybovala v stavoch paniky z toho, že neviem nájsť kontrolu, z toho, že som smädná, z toho, že ma bolí koleno a z toho, že nejdem taký čas, ako som chcela. A najdôležitejšie zo všetkého bolo, že ma to vôbec nebavilo. Krásne zafarbené kopce, slnko, svieži vetrík, nič z toho nevedelo upútať moju pozornosť. Cítila som sa ako kôň s klapkami po stranách.

Cesta na občerstvovačku bola nekonečná. Predtým ma ešte stihli naštvať dvaja týpci, ktorí si cvakali o kontrolu naviac, pretože tú predtým zrejme prebehli. 

Na občerstvovačke panovala mrazivá atmosféra – dobrovoľníci vyzerali, že sú tam za trest, mĺkvo dolievali kolu a nereagovali ani na úsmev. Nejak som už na to nemala nervy, zase som len doplnila tekutiny, zjedla kúsok suchého chleba a vyrazila som na posledných 10km. Neviem, či lepšie fungujem až po nejakej vzdialenosti, alebo bolesť natoľko otupela, no poslednú desinku som trielila, čo mi sily stačili. Vzbudila som záujem niekoľkých pánov, ktorí sa usmievali nad tým, že ich predbieha dievča. Ja som to však ani poriadne nevnímala, lebo ma obiehali ľudia zo stovky a vyzerali úplne v pohode. Vedela som, že to nestíham do svojich vytúžených 6 a pol a ani do 7 hodín. Prinútila som sa ešte niečo zjesť, lebo som netušila, ako ďaleko od cieľa som. Asfaltka Račím údolím bola vykúpením, nemusela som sa sústrediť na to, kam kladiem nohy. Pribehla som k jednej pani, ktorá mala techniku. Povedala, že už sme niekde na 43 kilometri. Tak hybaj, bo už chcem byť doma. Ešte posledný výšľap na zrúcaninu Rychleby, nadávala som ako pohan, koleno ujúkalo ako folklórny tanečník nad vatrou. A potom už len rýchly zbeh k vyhliadke Čertovy kazatelny, výhľad som si ani nepozrela, len som cvakla a potom prudkými nepríjemnými serpentínami do cieľa. Na konci už aj boli ľudia, čo tlieskali a usmievali sa, ale nebolo mi pomoci. Naproti mi šli decká, ktoré už dobehli, cítila som, ako sa mi od hanby zapaľujú uši. V cieli mi podala ruku pani moderátorka, stisk pevný ani terminátor, potom však zas nezaujatí dobrovoľníci, ktorí sotva vedeli povedať, kam odložiť čip. Diplom s časom 7:30 mi podali s výrazom tváre, ktorý až priveľmi pripomínal kuchárky pri výdajnom okienku na základnej škole. 

S gučou v hrdle som sa rozhliadla naokolo a čakala na slastný pocit spokojnosti. Žiadny sa nedostavil.

Prečo o tom píšem?

Asi preto, že je to hodnotná lekcia do života. Taký pocit prázdnoty po závode som nikdy nezažila. Bolo mi z neho dorevu. Až na druhý deň, keď som sa ráno prešla pozrieť na posledné dve kontroly – vyhliadku Čertovy kazatelny a zrúcaninu Rychleby, som si konečne užila atmosféru lesa. Uvedomila som si, že deň predtým som nemohla počuť les, lebo som počúvala iba svoje ego umrnčané ego.

Tejto rozprávky je koniec, idem oddychovať a prehodnocovať. Peace!