Hostýnska osma 2020 - 69 km / 3050m+

   0. Predzávodné tlachy

Tento rok by som sa už mala prestať vyhovárať na to, že som začiatočník. Niežeby sa zo mňa stal profesionál s hromadou sponzorov na krku, ale podľa množstva topánok, ponožiek a kadejakej výbavy, by sa to dalo aspoň predpokladať. Taktiež by sa dalo predpokladať, že si nakupujem somariny, prepadla som konzumu a proste ma baví chodiť v syntetických materiáloch aj do postele. 

Že pobežím Hostýnsku 8 (69km / 3050m+) sa rozhodlo v jeden rozverný predvečer Malofatranskej stovky, kedy sme ja a Tadeáš sedeli s Ondrou Tabarkou a ďalšími bežeckými hviezdami českej scény v terchovskom hoteli “Ritz”. Asi som sa aj cítila trochu ako zradca, že by som mala so slovenskou vlajkou obstarovávať našich závodníkov, ale keďže pri stole panovala nálada nanajvýš družná, zabudla som. Navyše si Ondra spomenul, že som minulý rok chcela Hostýnku bežať a už boli kocky hodené. Vyburcovaná predzávodnou atmosférou som hneď tresla, že však hej. 

V pôvodnej verzii plánu som sa mala po hostýnských kopcoch plahočiť sólo, Tadeáš však na Nízkotatranskej stíhačke kvárený žalúdočnými ťažkosťami asi stretol smrť, a tak sa rozhodol, že pôjde so mnou. To už som nejak tušila, že keby som aj chcela zbabelo cúvnuť, tak to nespravím, pretože bežať s takým chlapcom a nemusieť ho po ceste baliť, to je výhra na n-tú. S jeho podporou som si dovolila pomýšľať aj na cieľový čas okolo 10tich hodín, čo sa síce zdalo trochu extravagantné, ale láska vraj hory prenáša, tak by mohla aj mňa. 

V deň závodu bol predpovedaný tropický letný deň, a tak vybavení opaľovacím krémom a vazelínou sme dorazili na registráciu v najtenšom oblečení, ktoré sme našli. Faktom je, že aj keby som ten závod bežala nahá, nebolo by to pomohlo.

 

1. Rajnochovice - Chvalčov

Pred štartom stretávame ultra-hviezdy a hodnotíme najnovšie módne trendy v bežeckom svete. V tieni je ešte sviežo, ale pod štartovým oblúkom už pripeká. Na beh si ani nestihnem pomyslieť a už mi tečie pot po chrbte. Štart je epický a nenápadný zároveň, rozbiehame sa a prekvapí ma počiatočná rýchlosť. Možno je to aj faktom, že na štarte sme zaujali pozíciu v prednej línií. Prepadáme sa a pomedzi nás sa prepadajú ďalšie zblúdilé duše, takže niekedy sa popri nás mihne turista s veľkým batohom a oceľovou fľašou. 

Do prvej kontroly na Kelčskom Javorníku sa už skupina trochu utriasa a trhá. Som tomu rada, po dlhých mesiacoch v izolácií beskydských vrchov ma množstvo štartujúcich prekvapilo. Tempo je svieže, treba dolovať teraz, lebo potom už nebude z čoho. Prvá občerstvovačka je na 16 km v obci Chvalčov, takže mám pocit, že to bude najťažší úsek.

Terén je rozmanitý, čo sa do materiálu aj kvality týka. Slnečné úseky sa striedajú s tienistými, voda ubúda, bordelu v topánkach zas pribúda. Do kopca ideme, z kopca sa snažím predbiehať, Tadeáš upozorňuje ľudí pred nami, že “pozor, buldozér.” Tesne pred občerstvovačkou sa beží dedinou Chvalčov po asfalte, takže najprv nasadzujem tempo, ale cesta sa tiahne a občerstvovačka furt nikde. Chcem už vidieť tie plastové stolíky s keksíkmi a melónom a milých dobrovoľníkov a šalejúce davy a vysypať šutre z topánok.

 

Sny sa stávajú skutočnosťou, prichádzame na preplnenú občerstvovačku, kde je voda viac než toaletný papier v dobe covidu. 

Sadám na pohodlnú umelou kožou potiahnutú stoličku, rýchlo vyzúvam topánky a vytriasam z nich bordel. Zobrať si nízke ponožky, lebo veď...nechceš mať opálené ponožky, je určite jedno z fashion choices, ktoré neoľutujem. Kým sa ja postarám o seba, Tadeáš sa stará o mňa, takže sa cítim ako rocková hviezda. Tento pocit vydrží len do momentu, kedy sa zdvihnem zo stoličky a kraťase mám tak mokré, že vyzerám, akoby mi ušlo, nehovoriac o tom, že na tú stoličku sa už nikto neposadí. Teda, ja by som na ňu nesadala. (foto čisto ilustračné, ale pravdivé)

2. Chvalčov - Hostýn - Ráztoka - Vlčková

Ďalšie občerstvovacie stanice sú od seba vždy maximálne 12 km vzdialené. Hovorím si, odteraz to už bude v pohode. Takže frčíme na Hostýn, kde nám cvaká kartičku pani oblečená do bieleho akoby gréckeho hávu s vencom na hlave a vyzerá pritom úplne sviežo. Možno by som v budúcnosti mohla zvážiť aj túto kariéru. Teraz však za sebou nechávame nejakých tých bežcov, ktorí sa rozhodnú nabrať vodu pod Hostýnom a zbiehame dolu kopcom. Ja nasadzujem mód buldozér a Tadeáš s pokrčeným nosom podtkne: “Cítiš to? Cítim čelo.”

photo by: Lucie Manhica

Ja cítim všetko možné, len čelo nie, prichádza obedná hodina a z tepla sa mi začína trochu motať hlava. Tadeáš ma ponúka jeho doma-vyrobeným gélom, ja radšej pchám tatranku. V technickom teréne sa mi darí udržať pozornosť, akonáhle sa však dostávame na rovinu, vyťahujem svoj klasický trik “zakopnutie o vzduchoprázdno” a už sa fúľam v jemnom piesku, ktorý ma oblepí ako pleťová maska. Rýchlo vstávam, ďalšia občerstvovačka je blízko a ja sa chcem rýchlo schladiť. 

Na 28 km v Ráztoke prichádzame k ďalším vytúženým plastovým stolíkom s milými dobrovoľníkmi a zisťujem, že sa dá “osprchovať”. Vedúci záhradnej hadice hojne polieva závodníkov, nuž sa postavím do rady, že sa umyjem od toho prachu, čo mám medzi zubami. Škoda, že mi nedochádza, aké katastrofické následky môže takýto rozmar mať. Voda príjemne chladí - aspoň prvú minútu po opustení sprchovacieho stanoviska. Tadeáš sa zas postará o doplnenie pitného režimu a hybaj preč, lebo na tabuľke majú napísané, že do cieľa ešte 40 km. Z toho sa mi skoro ciferník pretočí, karhám sa. “Nie, na ďalšiu občerstvovačku je to len 10 km.” Zvyšok ma zatiaľ zaujímať nemusí. 

Ukazuje sa však, že aj tých 10 kilometrov sa dako vlečie, trochu kufrujeme, pod hradom Lukov, keď sa konečne dostaneme späť na správnu trasu, stojíme pri stánkoch s občerstvením a nechávame za sebou mŕtvoly v podobe bežcov užívajúcich si svoje chlebíky s podozrivo vyzerajúcim chladeným nápojom modrej farby. 

Desať kilometrov je už za nami a občerstvovačka furt nikde. To už začínam byť nervózna, či sme ju nejak nevynechali, lebo voda už skoro nie je a morál tiež ubúda. Zbiehame hustým húštím, cítim že sa mi do priehlavkov vkrádajú kŕče. 39. kilometer. Občerstvovačka furt nič. Až na 40. zbiehame do dediny a tam je všetko v poriadku tak ako má byť - aj pitie aj chleba aj diskokeksíky aj sprcha. Namáčam si stehná, hlavu, všetko a najradšej by som neodišla. Inak sa však nedá, deň je ešte dlhý, do Vlčkovej na 40.km sme dorazili za necelých 6 hodín, a to znamená, že buď aspoň udržíme tempo, alebo zrýchlime, inak môj maxicieľ 10 hodín odíde na dovolenku. 

3. Vlčková - Hošťálková - Tesák - Cieľ

Od 40 kilometru by som mohla moje pocity fyzické aj psychické charakterizovať takto:

Vo vlnách sebeľútosti sa poddávam náreku nad chodidlami obsypanými otlakmi, nad pocitom, že sálajúce teplo mi z hlavy vyškvarí mozog a že Tadeáš ma nechá v jarku, ak už neprestanem s tou sebeľútosťou. Je to ako PMS, akurát menej kontrolovateľné…

Po zbehu z kopca, ktorého meno nepoznám, sa na chvíľku ocitáme v dedine, kde sa z horúceho asfaltu vynára čosi prízračné - veselí bôžikovia hojnosti, ktorí v uterákoch práve povyliezali snáď z bazéna a ponúkali dobroty, pivo, gintonic, taká tá fotomorgána, ktorej by sa každý rád poddal. Aj nás lákali, ale nezlákali, dostali sme pečiatku na rameno a potom, z oparu fotomorgány, sa ozýva hlas Jarda Vichra, víťaza Malofatranskej stovky, ktorý sa rozhodol v oáze chladného tieňa a čapovaného piva nechať závodu a sledovať utrpenie druhých. Milé od neho. 

Pozitívne na tom bolo, že som si mohla povedať - yes, si odolnejšie ako Jarda Vicher. Škoda, že negatívne nebolo stúpanie nad dedinou, lúka bola ako sauna a ľadový bazénik nikde. Miesto toho som sa len motala ako slina, v jednom momente som nás stratila, takže sme si dali prebeh k trase na štýl Barkley Marathons. 

Na ďalšiu občerstvovačku dobiehame relatívne v dobrom stave, ale ani jednému nám už nie je do reči. Vytriasam som z topánok bordel, pojem, na čo je ešte chuť a na občerstvovačku práve prichádza ďalšia dvojka chlapec baba, ktorí vyzerajú, že sú v našej kategórií. To ma už dvíha z rice, lebo síce sme furt niekoho predbehli, ale to neboli “naši”. A toto sú naši. 

Tak pridávame do kroku, aj sa bojím otočiť hlavu, že tú slečnu za sebou uvidím a furt nič, slečna nikde. Na zjazdovke ešte predbiehame pár chlapov a nasleduje prudký zbeh. Nahlas prehltnem a zatnem zuby, ako v zúfalstve radí Tadeáš. Zdá sa mi, že na pätách musím mať pľuzgiere ako pingpongové loptičky a pri každom dopadnutí na zem sa napnú na nevydržanie. A vskutku. Jedna pingpongová loptička v prudkom zbehu praská, až mi ten zvuk prejde do uší a zamoce sa mi z toho hlava. Hopkám ako ranená srna a nariekam, ale Tadeáš ma ubezpečuje, že je to len otlak a z takej bolesti, okrem samotnej bolesti, sa mi nič nestane. Ťažko tomu uveriť, ale má pravdu a bolesť po chvíli otupieva. 

Prichádzame na poslednú občerstvovačku na 59. kilometri pri chate Tesák. Skoro tomu neverím. Celú cestu som si hovorila - na tejto občerstvovačke to ešte nezabalíme, až na tej ďalšej možno. Lenže teraz by bolo nejaké balenie hlúpe. Takže vyzúvam ponožky a objavujem príčinu všetkých mojich strastí, nohy rozmočené ani chleba v polievke, nazúvam suché ponožky, čo sa celý čas vozili v batohu a hovorím - pome už do cieľa. Desať hodín už nestíhame, ale do jedenástich by sme to mohli dať. 

Tak ideme. Pobiehame s vlasatým pánom, s ktorým sa celú cestu predbiehame, ten sa na nás obdivne usmieva a hovorí: “Idete ako stroje…” Čudujem sa mu, veď to on nás furt predbieha, tak aké stroje, kde. Moceme sa na kúsku, ktorým sme už išli ráno na kopec Jehelník, “osma” sa v určitom momente spája, takže stúpame do príkreho prašného svahu a ja som za to vlastne vďačná, lebo stačí zaboriť sklopiť hlavu a počítať do desať. Päty majú teraz voľno. 

Z Tadeáša veľmi cítim, že už chce byť v cieli. Keby som tu sama, tak sa asi mocem viac, odskočím do kríčkov, spievam vtáčikom, čo ja viem, ale motivuje ma makať ďalej. Napadne klišé mantra “pain is temporary, glory is forever - bolesť je dočasná, sláva je večná”. Tak si to sem tam poviem a chce sa mi z toho smiať. Gýčová zlatá hodinka nepomáha.

Na posledných kilometroch sa k nám pridá chalan Slovák a celý čas cupitá za mnou, vraj aby som ho trochu zabrzdila, že on nás potom na cieľovej asfaltke predbehne. To už mi v hlave zasvieti posledná vzbura, že to teda nie a v momente, kedy počujeme cieľový areál a hudbu, sa chystám na veľdielo posledných 400 m. Chalana nechávame za sebou. 

Do cieľa dobiehame za ovácií publika a ako sa neskôr dozvedáme, tretí v kategórií s časom 11:09. Som z toho úplne mimo, neviem, či tomu veriť alebo nie, vraj mali nejaké problémy so stránkami, možno ešte zistia, že sa zmýlili. Nakoniec však vidím, že nie, zalieva ma pocit blaženosti a hovorím si - nenamietaj, schmatni medajlu, postoj si na stupienku, kým ťa SBS-kár nevyženie z areálu. 

Určite je na mieste ešte povedať pár srdcervúcich slov - hlavne, že bez T. by som asi uschla v nejakom jarku a o umiestnení som mohla tak haluziť. Tiež, že akcoška sa podarila nadmieru dobre, že ľud bol vskutku láskavý a dobehové pivo veľmi osviežujúce.