Ponitrianska 100 DNF / 90km, 3200m+

 Ponitrianska 100 (90) 2020

Pokiaľ sa vám zdá nadpis článku mätúci, skúsim ho ešte trošku viac domotať. 

Stoviek je na Slovensku podľa termínovky SUT toľko, že každý mesiac si v sezóne môžete dať jednu. Medzi to sa dá hopsať aj na kratších závodoch alebo na masakritách typu 100MKMK (Míl krajom Malých Karpát). Každopádne sa ale vie, že v skutočnosti sa nejedná o stovky, všetko je to veľký klam a blud, lebo skoro žiadna stovka na Slovensku nie je stovka. Napríklad taká Lazová stovka - 114km. Alebo Malofatranská stovka - 112km. Nízkotatranská stíhačka sa svojou dĺžkou snáď najviac blíži s číslom 103. Nuž a Ponitrianska? Ponitrianska vyzerá byť tiež celkom na pohodu - 106km. To už keď človek ubehne tú stovku, tak šesť kilometrov sa aj doplazí.

Spoiler alert - moja tohtoročná P100 mala iba 90km. Keď som sa pozrela na výsledkovú listinu, zistila som, že na 90km som to zabalila len ja a ešte nejaký ďalší týpek. Hovorím si, že aj to chce odvahu, nechať toho na Remitáži a prežrať sa zo smútku polievky s cestovinou. 

0. Predzávodné patálie

Tento rok to bolo so závodmi a ich priebehom všelijaké. Korona zrušila Strážovsku 50, korona nakázala, že sa nebude dať kakať v budove Asterion v Handlovej. Korona trochu zamávala aj s idylkou spánku na podlahe telocvične základnej školy v Nitre. No ale najhoršie bolo, že tá pliaga nabúrala všeobecne veselú atmosféru na registrácií, takže mi až bolo smutno pri preberaní štartového čísla. Rozostupy, nechať sa postriekať dezinfekciou, odmerať teplotu...ešteže to väčšina ľudí brala s humorom a nikto sa nepriečil nariadeniam, ktoré sa začali na orgov hrnúť dobreženie päť minút pred závodom. Aj v tomto pozorujem perfektnú súdržnosť komunity, ktorá pre väčšie dobro - možnosť sa ísť rozbiť na 106km dlhej trati - proste nahodila rúško. 

Len jedna vec mi nejde do hlavy - žeby korona zariadila, že tohtoročné tričká vyzerajú, akoby ich dizajnovala maminka od Shreka a Hulka?

1. Handlová - Veľké Pole

Od Hostýnskej osmy som mala dáke vadné lýtko a tak som sa nechala zatejpovať. K tomuto módnemu doplnku sa zhodou okolností pridali aj nové ružovučké kraťase a tričko blankytné ako zásluha za fotografovanie na Beskydskej sedmičke. Aby toho málo nebolo, do rúk sa mi dostala novučičká vesta od Compressportu, takže som sa na štarte cítila ako športovec elitného kalibru. Aspoň vybavením.

Hanba mi je, keď sa pozriem ako závod zabehol víťaz Matej Oravec a vyzeral, že výbavou ani váhou batohu sa netrápil. Šušká sa, že ako správny ultrabežec mimozemských schopností po ceste pojedal burrita, čím až nápadne pripomína ultra-hviezdu Scotta Jureka. 

V Handlovej to vyzeralo tak nejak ako pred štartom závodu a trochu aj nie, lebo bežci museli mať nasadené rúška až dokým nevybehli za posledný dom v meste. Na štarte som už zaregistrovala vyšportované, vyladené dievčatá a vlastne som celkovo pretrpela pár minút votreleckého syndrómu. Počasie hlásili ukážkové až gýčové, nuž sa sporo-odetí bežci rozbehli na rozkaz hlavného vedúceho v počte 201. Štartoval aj Tadeáš, tento rok po svojom v prednej skupinke, zatiaľ čo ja som sa pohodlne rozklusávala vedľa chlapíka s termoskou, on už rozbiehal dlhý tempový beh. 

Pohodlným kluso-beho-chodom sa utriasala skupinka okolo mňa. Chvíľku som bežala pred chlapíkom, ktorý hovoril, že by to tento rok chcel zabehnúť pod 14 hodín. Aj sa mi zdalo, že dáko zbytočne funím, nuž som si z toho vláčiku vystúpila a sledovala som ako sa mi zadky obtiahnuté v elasťákoch vzďalujú. Tohoročná P100 mala prvú občerstvovačku až na Jarabej skale (19km), čo vo mne vyvolalo neskonateľný zármutok. Jednak preto, že rada jem a druhak preto, že veľa pijem.

Nakoniec to ku K1 na Veľkom Gryči fičalo tak nejak samo, ja som pojedla z vlastných zásob a rýchle štiknutie do kartičky bolo aspoň časovo úsporné. Oproti minulému roku som tam bola o pár minút rýchlejšie, tak som si vravela, že treba kus spomaliť, že ukrajovať môžem z časovej rezervy neskôr. Aspoň tak ma školil pred závodom Tadeáš. 

V lese bolo ešte príjemne chladno, ale ja som sa už potila ako v tropických teplotách, z kraťasov mi do topánok kvapkal pot. Prekvapilo ma, že aj napriek bolavému lýtku som veľa bežala a predbiehala namakane vyzerajúcich chlapcov. Ženy nikde, ani predo mnou, ani za mnou, usúdila som, že musím byť v nejakej čiernej diere. 

Kým som sa vyklopila na 19km, už dávno nebolo čo popíjať. Nasledujúci postup - dezinfekcia, kartička a občerstvenie sa potom opakovalo až dokonca, takže mi voda chutila tak trochu...sterilne. Ničmenej som však bola za ňu vďačná, vypila som zo liter, nabalila som ďalší, niečo som zjedla a fujazdila som, lebo poľský manželský pár práve opúšťal K2.

Do ďalšej občerstvovačky vo Veľkom Poli to bolo opäť 19km, ale väčšina z nich dolu kopcom. Hovorila som si, že voda by mohla vystačiť, len sa rýchlo prehupnúť cez najvyšší bod na trase, Vtáčnik. Nuž som cupitala, čo sa dalo a odrazu tu za mnou niekto cvakal paličkami a v intervale každých päť sekúnd vydával nepríjemný zvuk “hchrm”. To vo mne vyvolalo pocit, že tomu hlasu nejak prekážam, a tak som pod Vtáčnikom ustúpila bokom. Predišiel ma chalan s babou, bez ľútosti som ich nechala ísť, keby mám toto celý deň počúvať, asi chlapca uškrtím. Chúďa dievča. 

Vo Veľkom Poli ma chcela počkať rodinka a tak som o to radostnejšie popobehla z Vtáčnika, hoci lýtko ujúkalo bolesťou. Už som v hlave vypočítavala, že keď si dám nejaký utlmovák na bolesť na 38.km, mohlo by to vydržať aspoň na 62.km. Medzi tým som si predstavovala všetku tú vodu a colu, ktorú tam budem môcť vypiť, slnko už peckovalo, niet divu, že do Veľkého Pola som dobehla o polhodinu rýchlejšie od minulého roku. Okrem babky, deda, krstnej a malého bratranca ma na občerstvovačke čakal aj jeden nečakaný fanúšik - Tadeáš. 

Najprv som mu prekvapene vynadala, že čo tam robí. Potom som sa zamerala na dôležitejšie nutnosti a nechala som sa napojiť, nakŕmiť, aj na utlmovák som zabudla. 

2. Veľké Pole - Skýcov

Na ďalšiu občerstvovačku to malo byť “len” 15km, čo sa mi aktuálne zdalo o dosť bližšie ako predošlých 19, nuž som vykročila sviežou nohou. Bohužiaľ ma svieža noha opustila v polovici vracačky na odbočku ku “veľkým poliam”, takže som musela zastaviť a napatlať na seba vazelínu zo zálohy. V pohostinstve vedľa mňa práve prebiehali prípravy na svadobnú oslavu, všimla som si, ako ma spoza okna pozorujú čašníčky so znechuteným výrazom na tvári. 

Dlhočízne polia som si pamätala z minulého roku, vtedy sa mi zdali o dosť nekonečnejšie. Tentokrát však rýchlo mizli za mojím chrbtom, už som bola na ceste a odbáčala som na asfaltku do Jedľových Kostolian. Nikde nikto, žiadny bežec predo mnou ani za mnou, až mi to bolo podozrivé. Veľkú slobodu som cítila v tom, že som bežala, keď sa mi chcelo a kráčala, keď sa mi nechcelo. Nikto sa mi nemusel prispôsobovať. Na Brezovom štále čakala tajná kontrola ako roh hojnosti, s najchladnejšou vodou na trati.

Do Jedľových Kostolian, nabudená tou studenou vodou a Aulinom, som fujazdila na svoje pomery rýchlo a predbehla som zopár atletických postáv, dokonca aj dve dievčatá, takže ego si letelo na výlet. Tesne pred občerstvovačkou som predbehla aj poľský pár, začínala nadobúdať pocit, že asi začínam závodiť. 

Lenže vec sa mala tak, že svaly by aj stačili, ale chodidlá sa už zas podobali skôr na plutvy. Ja som si opuštákovú pesničku hrala už pred Veľkým Polom, ale potom som si povedala, že vlastne aspoň do polovice to dotiahnem. A v Jedľových Kostoľanoch, posilnená cestovinami a navazelínovanými chodidlami, som si zas povedala, že do ďalšej kontroly len deväť kilometrov - a to tu ešte nebolo. Rozhodla som sa, že opustiť sa môžem aj tam a aspoň budem mať odbehnutých viac kilometrov. Kým som sa poobzerala, všetky ženy už boli zas preč, tak som rýchlo zbalila chleba na cestu a vybehla som na rozpálený asfalt. 

Cesta do Skýcova sa potom tiahla zväčša v tieni a v lese, len miernym briežkom nahor. Minulý rok som tu kráčala, ale dnes sa mi slimačiť nechcelo, hoc mi na pätách zas praskli pľuzgiere. Tak som popobiehala a videla som pred sebou skupinku, chvíľku som sa jej držala a potom som bežala ďalej a za chvíľu som ich už zas nevidela vôbec. A v Skýcove som už aj posledný kúsok kráčala, keď tu sa za mnou ozval hlas - “Teraz musíš byť gentleman,” hovoril nejaký chalan bežcovi za mnou. A mňa nadulo, že zase dáky gender bullshit, deti z krčmy nad cestou povzbudzovali, tak som hodila ladný šprint až k občerstvovačke a vyhrala som nealko Birell. 

V Skýcove už stál aj čisto vyzerajúci Timotej Šály, tohtoročný zlatý stíhačkár a zdalo sa mi, že vyhrať ešte stihnúť nemohol, takže to asi tiež zabalil. Ego na výlete si zaplatilo wellness, lebo zistilo, že už som ďalej než Tadeáš a za chvíľu aj Timo.

Do ďalšej etapy sa mi vychádzalo trochu ťažšie, lebo som vedela, že najbližšia možnosť zdrhnúť z trasy bude až o 22km. To považujem za celkom fajný bežík aj keď si idem zabehať čerstvá. Prišiel ma však vyprevadiť Tadeáš a dohodli sme sa, že sa stretneme v Jedlinách, kde ma buď zbalí do auta alebo pôjdem ďalej. Čoraz viac som sa ale prikláňal k svojbytnej kategórií Ponitrianska 84. Síce by som za to diplom nedostala, ale kilometrov je to dosť. 

3. Skýcov - Remitáž

V slnkom zaliatom poli som dobehla chalana, s ktorým sme šprintovali na Skýcove a zavesila som sa za neho. Ten bol družnej nálady a tak sme sa pustili do reči, ďalšia občerstvovačka v Sedle Rakyta bola len 7km vzdialená a to bola doposiaľ najkratšia vzdialenosť k jedlu, takže cesta ubiehala rýchlo. Mala som pocit, že odtadiaľ to bude ešte cez Tribeč do Jedlín poriadny kus cesty, ale pri rozhovore s Robom, pre ktorého bola Ponitrianska jeho prvá stovka, som na to úplne zabudla. 

V Sedle Rakyta už bol dobre známy tým Ultra boľavé nohy, ktorý sa staral o občerstvovačku. Ich dobrá nálada bola zľahka nákazlivá. Slnko ešte nebolo úplne na obzore a to mi robilo radosť - minulý rok sa tu už začínalo šeriť. Došlo mi, že keby do toho poriadne šlápneme, mohla by som byť v cieli fakt skorej než minulý rok. To už sme kráčali a vlnili sa pomedzi krásne zlatohodinkové klasové čistinky a ja som do seba hodila Gutar - kofeinovú bombu - a snažila som sa ešte popobiehať, keď bola na to možnosť. Kým sme prišli na Tribeč, predbehli sme sa so Zuzanou Kamendyovou, a to som si hovorila, že to buď som na tom ja tak dobre alebo ona tak zle. Pravda bola niekde uprostred, ja som však naďalej vyhlasovala, že bežím Ponitriansku 84.

Do Jedlín sme dobehli, akože sme fakt bežali, možno aj celé dva kilometre, pretože boli z kopca a po relatívne rovnom teréne. Už sme zažli čelovky a povrch sa v ňom podivne menil a vlnil, nebola som si istá, kde ktorý kameň končí a začína. Jedliny som si z minulého roku pamätala veľmi dobre - stan na kraji cesty, osvietený, dobrovoľníci v dobrej nálade, ja rozobratá na súčiastky. Dnes som sa však cítila stále celkom dobre, a keď sme sa tam za potlesku publika dovalili, zapochybovala som o svojom rozhodnutí s vlastnou disciplínou. Tadeáš ma privítal ako pomaly výhercu závodu a začal ma obsluhovať. Vedela som, že na Remitáž, poslednú občerstvovačku, je to len šesť kilometrov. A keď ma miestne osadenstvo, Tadeáš, Belo Spišák a Robo, začali pobiedzať, že nech idem až do Nitry, zdalo sa mi to celkom dosiahnuteľné. Na nekonečných 16 km cez Žibricu a Zobor som sa snažila nemyslieť. Tak reku, že dobre. Na Remitáži polievka a uvidí sa. 

S Robom sme sa rozbehli dole asfaltovou cestou a ja som hneď vedela, že niečo nie je v poriadku. Oblial ma studený pot, nohy tuhé ako koža od slaniny, žalúdok tiež dáky podivný. Došlo mi, že za celý deň vlastne fungoval perfektne, raz to asi muselo prísť. O pár metrov ďalej som doskočila na ľavú nohu a až niekde v mozgu mi žblnko prasknutie pľuzgiera na spodku chodidla. Musela som zastaviť, celé chodidlo brnelo a pálilo. Spomenula som si na Hostýnsku osmu a na to, ako sa Tadeáš hneval, že sa tak poddávam bolesti z otlakov. Nuž sme chvíľku s Robom kráčali a napokon som usúdila, že sa to asi len tak nezlepší, tak sme začali bežať. Robovi som zopakovala Tadeášovu teóriu, že takáto bolesť je síce nepríjemná, ale nezabije ma. 

Zanedlho sme odbočili na lesnú cestu a začali sme stúpať do svahu, bežať už ani jeden z nás nevládal. Pri malom briežku som sa zadýchala ako lokomotíva a v hlave sa už ozývali pochybnosti. Na Remitáž sme horko ťažko dokráčali, nevedela som pobehnúť ani pre aplaus dobrovoľníkov. V hlave som už mala celkom jasno - tu je môj koniec, môj hrob. Do ruky som dostala teplú polievku a zhltala som ju na pár glgov. Vypýtala som si druhú porciu, začo som zožala uznanie pána kuchára, ktorý sa len celý deň tešil, že si niekto vypýta duplu. Rozlúčila som sa s Robom a sedela som na mieste ako päť peňazí. Zavolala som Tadeášovi, nech po mňa príde. Postupne som začala hlásať, že toto je koniec, čo vzbudilo vlnu námietok a nevôle - odvážna Vanda Hošeková, tohtoročná víťazka Zazrifského pobehaňa, mi na nohy podľa rady samotného Mateja Oravca, nasypala detský púder. Depo ako pre hviezdu a hviezda zhasla.

Cítila som sa relatívne dobre, ale hlava už rezignovala. Spomienky na minuloročný žibrický horor ma až rozplakali, tak strašne som tam nechcela znovu ísť. Zanedlho prišiel Tadeáš, dal mi suché oblečenie a všetko zlé bolo zažehnané. Len ja som chodila jak robokop. 

Keď mám objektívne závod zhodnotiť, myslím, že nebolo potrebné to vzdávať. Ak sa na to ale pozerám subjektívne, som rada, že som tak urobila. Pre mňa prvé DNF, rozhodnutie možno omnoho ťažšie než by sa mohlo zdať. Teraz je osud v rukách tej zlomyselnej korony, ktovie či sa Ultrapunk, na ktorý som sa s kamarátom Marekom prihlásila (lebo chcem mikinu), uskutoční.