Ponitrianska stofka 2021

Toho roku sa mi report z P100 píše nejako ťažšie, ani neviem prečo. Nie je dôvod, dobehla som v zdraví, zlepšila čas zpred dvoch rokov a už zase cupitám. Lenže viem, že davy fanúšikov čakajú, ani nespia ako pred vydaním nového iPhone-u, a tak teda za to konečne sadám a píšem.

Pred P100 sa stalo množstvo podareného i nepodareného. I smutného a šťastného. Tak ako v živote každého človeka, ktorý aspoň raz za čas vyleze z baráku alebo si občas prečíta nejaké iDnes. Ja som toho zažila toľko, že keď si to chcem predstaviť, točí sa mi z toho hlava. Našťastie sa mi netočila v deň D, kedy sa na námestí v Handlovej potuľovalo podozrivé množstvo vyšportovaných a farebne vyladených jedincov. S odhodlaním v tvári prúdili dnu a von do budovy Asterion, kde poslušne počkali na svoj čas v magickej kabínke. Bolo to trochu ako z reality show, človek furt čakal, aký známy sa za dverami zjaví (a čo tam nechá?). Takto som narazila na Vandu Hošekovú, Lenku Sentkerestiovú, nuž som si pomyslela, že aj hviezdy raz za čas musia.

Na štarte sme v tom chladnejšom počasí prečkali minútku-dve a už sa odpočítavalo. Tadeáš utekal natočiť čelo závodu a sľúbil, že sa uvidíme na tej a tej občerstvovačke. Tak som sa tešila a keď sme vybehli, uvedomila som si, že som nestihla pocítiť kvalitnú nervozitu. Už sa fičalo hore Handlovou v pokľudnom tichom pokluse, bežci sa rôzne predierali / prepadali štartovnými polom a hľadali si svoje miesto. Nebežať do prvého kopčeku na trati proste neprichádzalo v úvahu, a tak som klusala. Veď keď bude treba spomaliť, spomalím. Všetko plynulo nejak tak harmonicky a vôbec ma neštvalo, že ma predbieha množstvo ľudí. Dokonca som túžila, aby ma predbehla jedna konkrétna osoba, aby som ju aspoň raz mohla na vlastné oči zočiť a prehodiť trápne „ahoj, tak ty si tá Julka!“, ale osud tomu nechcel, takže sme sa za celý závod nevideli.

Cestou na prvý kopec dňa, Malý Grič, som striedavo popobiehala a chodila, po 45 minútach som poslušne vytiahla gel a vcucla jeho obsah. Nová vesta mala dokonca mini odpadové vrecúško, obal putoval tam. Nachvíľku som zastavila, aby som pritiahla šnúrky na topánkach a snažila som sa dohopsať k odbehnuvšej skupine. Posledný stupáčik na prvú kontrolu mi zmizol pod nohami a už sa na mňa rehotali dobrovoľníci. Reku, že ako sa nám ide. A ja že, náramne, náramný deň, krása. Ujala som sa toho, že dnes budem tá najveselšia bytosť na trati (v tomto bola veľká konkurencia u LS a VH), a tým som asi nad sebou buchla šampanské.

Na Jarabú skalu sme už tento rok s T. išli a vedela som, čo ma čaká. Pomerne dlhý zbeh, trochu šutrový, ale oproti Lysé hore nič, čo by ma prekvapilo. Tak som fujazdila a predbiehala tých, ktorým som nestačila do kopca. A potom zas kopec hore a krátka konverzácia s neznámym bežcom a studničke medzi Veľkým Polom a Jedľovými Kostoľanmi. A o remesle studničkárstva. Povznieslo to telo i ducha, takže som zachvíľku dorazila na Jarabú a tam El Presidente, že poďte sa dať „vyklieštiť“. Tak som poslušne podala kartičku a zamierila som rovno k tekutinám. Voda, cola, voda, cola, hneď od začiatku, nech mám kalórie aj tekuté, keby som zabudla jesť. El Presidente ešte: „Napite sa, najedzte sa a hybajte preč, než bude teplo.“ Tak som schmatla malý chlebíček s vege nátierkou a fujazdila som dopreč smer Vtáčnik. Tam som mala dohodnuté randíčko s ocinom a dedom a nechcela som meškať.

Pod Vtáčnikom som inému neznámemu bežcovi venovala soľné tablety, lebo sa chudák chytal za stehná a vravel, že ho kŕče kvária. Nuž som sa zľutovala a gratulovala som si, že ja takéto veci nemávam. Aj ja som ale zopár tabliet zhltla a fujazdila som, až som sa čudovala. Treba ísť, kým sa dá, vravela som si a na Vtáčniku som sa ani neobzrela za výhľadom. Moji súputníci sa zato išli povenovať troche fotografického umenia a tak som si povedala, že dobre, ak sa teraz v tom 15km dlhom zjazde niekde vykypem, aspoň to nebude vidieť.

Pred Kláštorskou skalou sa mi konečne podarilo predbehnúť pána, ktorý mal v batohu roľničku. Síce som sa dnes pasovala za veselú bytosť, ale tá roľnička mi strašne liezla na nervy. Pri Kláštorskej som stretla ocina s dedkom, ktorí si to vyšľapali na bikoch a nadšene fotili moju maličkosť. Nuž som sa potešila a napojila som sa povzbudením z tohto momentu a valila som ďalej.

Cestou do Veľkého Pola som začala cítiť, že niečo nie je v poriadku. Už dávno som mala niečo znovu zjesť, ale žalúdok bol ako na vode. Nasilu som si do pusy vtlačila gel a rýchlo som ho zapila. Zároveň som pocítila, že sa mi do nôh vkrádajú kŕče. To ma prekvapilo – mne? A tak skoro? Nuž som ešte zapila soľné tablety a snažila som sa myslieť na to, že vo Veľkom Poli bude soľ a bude tam aj Tadeáš. Z kopca to celkom šlo a tak som zase dobehla bežca sršiaceho zaujímavými vedomosťami – teraz som sa napríklad dozvedela, že má pri sebe slaninu, a že či nechcem, že by to mohlo pomôcť. Pri tej predstave žalúdok zaplával ešte o čosi viac a tak som len odmietavo pokrútila hlavou. Čo samozrejme nemohol vidieť, pretože išiel predomnou a zas sa rýchlo vzďaloval.

Do hlavy som nastavila jednoduchý cieľ – Veľké Pole, Tadeáš, soľ, kola, bude lepšie. Tadeáša som stretla zanedlho, kúsok nad občerstvovačkou, cupital k nej so mnou v sandáloch a nadšene mi hovoril o všetkom, čo už stihol zažiť, koho stretol a že Vanda ešte len predchvíľou pribehla. A skutočne, na otočke sme ju stretli, ako sa špacíruje do veľkých polí. Na občerstvovačke som vzala banán a výdatne ho posolila. Nemyslela som moc na chuť, len nech už kĺže dole krkom a je pokoj. A potom hop hop rýchlo preč, nech človeka nepripečie na tej občerstvovačke.

Lenže ma skoro pripieklo v tých poliach, ako som sa pohla, zistila som, že chcem zvracať a len silou vôle som zatlačila obsah žalúdka späť na svoje miesto. Tak strašne som túžila si nachvíľku ľahnúť, len tak tam ležať a pozerať na dokonalo modré nebo...lenže ňe, jak debil som sa ďalej posúvala vpred a napokon som sa aj znovu rozbehla. A celkom to šlo, tak som bežala, kým sa nohám chcelo, asfaltový úsek mi neprekážal, aspoň som mohla zapnúť autopilota. Cesta sa kľukatila a odhaľovala čoraz viac kráčajúcich bežcov, nuž som ich postupne nechávala za sebou, až som napokon prifujazdila do Jedľových Kostolian k prvému cestovinovému krmelcu. Lenže na jedlo som nemala ani pomyslenia, Tadeáš mi podal vychladeného radlera a opatrne som z neho sŕkala. Na občerstvovačke som skysla výrazne dlhšie, než by sa mi za normálnych okolností páčilo – vymenila som ponožky, zasypala nohy púdrom, Tadeáš sa chopil vazelíny a nešetril. Jedlo však furt nič, tak som vzala suchý krajec chleba a s ním som sa rozlúčila s T. Vidieť sme sa mali až o 37km na Remitáži, odkadiaľ ma chcel odhodlaný doprovodiť na poslednú mordu výletu.

Na Skýcov je to len 9km a sú to fajné kilometre, pomerne behavé, trochu sa človeku napráši do pusy, ale v tieni a tichu. Tak som si tak cupitkala a žalúdok ma bolel čoraz viac, až som ku koncu pofňukávala z kopca a hovorila som si, že toto predsa nejde prežiť. Do Skýcova som prišla plná pochybností a rozpakov, dobrovoľníci opäť skvelí, núkali mi jedlo od výmyslu sveta a ja som nemohla. Tak mi slečna dobrovoľníčka dala aspoň uhlie, že to možno tiež pomôže. Vypila som aspoň radler, doplnila flasky a telefonovala s T. Povedal, že po mňa príde kdekoľvek. Ale či si to sama pred sebou obhájim, to je už moja vec. A on už chcel vyraziť na Remitáž, lebo auto nechával v Nitre a chcel tam dobehnúť po svojich. Takže to bolo now or never. Nuž som sa pohla vpred a brucho to nejak zvládlo, tak som to skúsila zas a znova a ešte stále som bola nažive. Naveľa naveľa som sa ešte aj rozbehla a prekvapujúco vyzerám na fotke od photo Juroko furt tak nejak normálne a vôbec nie tak, ako som sa cítila.

Nasledoval mierny terén do Sedla Rakyta, kde už to klasicky kypelo životom a radosťou. A zas tam aj niečo mali na jedenie, hoci každý rok na Skýcove varujú, že len voda bude. Tak ja som okúsila uhorkovú vodu, ktorú do mňa ešte aj v JK nalial Tadeáš a opatrne som si vzala na cestu kus snickersky. Nadchádzajúci úsek na Veľký Tribeč sa totižto vyznačuje svojou nekonečnosťou a keď už som mala pred sebou to nekonečno, aspoň som ho mohla využiť na uvažovanie nad kúskom snickersky a následné vynadanie si za to, že som ju zjedla.

Do Jedlín to bol skutočne kus cesty, ale bol to krásny kus. Deň začala utíchať a skľudnil sa do iného svetla a tempa, zdalo sa mi, že všetko je tam nejaké intenzívnejšie a saturovanejšie. A kým ta chvíľka krásy pred západom slnka trvala, užívala som si ju. Dnes som predsa chcela byť najveselšia bytosť na trati. Miesto toho sa zo mňa každým kilometrom stávala najufňukanejšia bytosť na trati. Táto dilema ma zabávala až po vrchol Veľkého Tribeča, kde som aj tento rok musela vytiahnuť čelovku, hoci som si pôvodne priala, aby som do Jedlín mohla dobehnúť bez jej pomoci. Ešteže je to posledná Ponitrianska, aspoň sa už o to o rok nebudem musieť pokúšať znovu.

Cítila som, že od Remitáže a T. ma oddeľuje už len nejakých desať kilometrov a tak som zapla turbo. V momente, kedy sa kamenistý chodník z Tribeča zmenil na perfektne behateľnú diaľnicu, som obehla všetkých spolubežcov. V Jedlinách to zase žilo, tak som tam pre zmenu nachvíľku vykapala, vykašľala som sa na jedlo a zúbožene som sa snažila povzbudiť do 6km, ktoré ostávali do Remitáže. Tam som to minulý rok s hroznými pľuzgiermi zabalila. Tento rok o otlakoch ani zmienka. Skoro mi to ani nenapadlo, tak veľmi som bola pohltená svojim boľavým žalúdkom. Sŕkala som kolu a dúfala, že je fakt tak kalorická, ako sa to o nej hovorí. Tadeáš ma na toto pripravil – vždy bude niečo. Raz nohy, raz brucho, inokedy hlava. Ale ak chcem dôjsť, tak musím ísť. Tak som sa postavila, pozdravila zvyšok posedávajúceho osadenstva a zmizla som do prehlbujúcej sa tmy.

Cesta na Remitáž sa nedá nazvať ničím iným než očistcom. Žalúdok sa z toho asfaltu na začiatku totálne pomiatol, takže keď som sa konečne schovala do lesíka, vzbúril sa a vyhodil zo seba všetku sladkú tekutinu, ktorú sa mi do neho podarilo dostať. A po chvíľku znovu a potom zas. Snažila som sa  mu dohovoriť, že už v ňom nič predsa nemôže byť, tak nech sa kľudní. Lenže on si furt šiel svoju pesničku a ja tak trochu dúfam, že tú pesničku nemusel počúvať nikto ďalší.

Na Remitáž som sa dovliekla v rovnakom čase ako minulý rok, kedy som už sotva kráčala pre poničené chodidlá. Privítala ma Soňa Kopčoková, ktorá ma vzlykajúcu objala okolo ramien a doviedla ma k vyzimenému Tadeášovi. Zdalo sa mi, že je koniec. Fakt sa mi to zdalo. Dokonca som niečo také povedala. Lenže potom El Presidente doniesol polievku a Soňa nejaké žuvátko na žalúdok. Tadeáš zatiaľ nabil hodinky a ja som tam sedela ako päť peňazí a vôbec sa mi nechcelo pohnúť. Vedľa nás Palo Porubčan zahlásil kamarátovi, ktorý mal tiež zjavne dávivú náladu, nech sa na nás zavesí a ide s nami. To som si uvedomila, že teda asi fakt niekam pôjdeme a začala som sa hotovať. Flasky som mala plné ešte od Jedlín, takže som len proste vstala, dostala ešte od Bela suchú žemľu na cestu, keby to na mňa náhodou prišlo a vyrazili sme.

Nechcelo sa mi veriť, že sme znovu na ceste. Že skutočne ukrajujeme z posledných 16km trasy. Vedela som, čo ma čaká a vôbec ma to nevzrušovalo. Na Žibricu som bola pripravená a všetko ostatné sa dalo zvládnuť. Náš pogrgávajúci spoločník sa ospravedlnil za narušenie romantiky a ja som sa len zo smiechom pridala k jeho grganiu. V Žiranoch sme dokonca kúsok popobehli a predbehli nejaké mŕtvolky. Už zas bolo počuť didžinu v Nitre, tak som si povedala, že je fajn byť zas v pohybe.

Na Žibrici mi po výstupe prišlo fakt šoufl, lebo mi bolo furt zle, ale brucho úplne prázdne. Tak som ohlodala centimeter krát centimeter žemľe od Bela, ktorá začínala podliehať náporu. Už len Zobor a budeme tam. Šli sme v tichosti a jediné, čo som si priala bolo zastaviť. Tadeáš ma trochu ponúkol, aby som pobehla, aspoň dole kopcom. Ako nemecký dôchodca som sa teda vrhla vpred a myslela som pri tom na kamaráta, ktorý tento rok odišiel do nebíčka. Tiež to bolo v noci, tiež z kopca. Aké to asi bolo? To ma nachvíľku zamestnalo a odrazu sa pred nami vynoril vrchol Zoboru.

Ochotní dobrovoľníci mi do zúfalo prázdneho flásku naliali trochu vody – vysosla som ju a v ústach bol aj tak piesok. „Už len dolu. Ak trochu pobehneme, zvládneme to do 18tich hodín,“ vyhlásil Tadeáš a ja som sa opäť rozbehla tým dôchodcovským spôsobom a bolo mi to jedno. Snažila som sa v kamenistom teréne nachádzať stabilnejšie miesta, ale moc sa mi to nedarilo. Už len kúsok. Len kúsok a posledná Ponitrianska stovka bude ukončená. Keď sme sa dostali na asfalt, Tadeáš sa opýtal, ako sa cítim. Musela som priznať, že radosť sa mi do tela nevkrádala, jediné, po čom som túžila, bolo zastaviť. A tak sme utekali, až sme sa zjavili pri kruhovom objazde a potom zahli k cieľu. Už z diaľky som počula povzbudzovanie a spomenula som si na dobeh z roku 2019. Vtedy vonku nik nečakal, len Rado Harach a dvaja dobrovoľníci.

Konečne som zastavila. Ešte kontrola kartičky, moc som to nevnímala. V cieli to skutočne žilo. Dobehnuvší bežci popíjali chladené nápoje, čaje a pojedali cestoviny, na ktoré som ja vôbec nemala chuť. Dostala som čaj a sadla som s ním na lavičku. V ruke mi pristál diplom s časom 18:13 a keď som sa pozrela na výsledkovú listinu, zistila som, že som opäť skončila 16ta žena, rovnako ako v roku 2019. Tento krát to však bolo iné.

Ďakujem Tadeášovi za podporu ako pre elitného bežca. Bolo to príjemné, ale cítim, že som si to so svojou morálkou nezaslúžila. V jednej tajnej facebookovej konverzácií ma povzbudzovala hromada kamarátov a ja som to skoro nevďačne zabalila. Tiež je skvelá podpora rodiny, ktorá ma na krátkom pobyte na Slovensku zas napojila, nakŕmila a zahrnula objatiami a slovami podpory. Je to strašne fajn, mať okolo seba takých ľudí. A hlavne je fajn raz za čas prežiť takýto deň, ktorý bol dlhý a strašne krátky zároveň. Za to organizátorom a dobrovoľníkom P100 najväčšia vďaka.