Horská výzva Šumava 2018 - 69km/2500m+

1.         Prečo chceš bežať ultra? (obkec, závod až v ďalšej časti)

Posledné dva roky mojej bežeckej „kariéry“ neustále narážam na knihy od ľudí, ktorí prekonávajú šialené vzdialenosti a hovoria, že je to super. Behajú tzv. ultramaratóny, teda závody dlhšie ako 42 kilometrov. Aj ich nohy bolia potom, aj im je niekedy zle, ale aj tak o tom píšu knihy, lebo vraj sa im tak darí lepšie spoznávať samých seba. Tak to predsa nemôže byť také hrozné, nie?

S tými bežeckými závodmi sa to má tak, že keď ich bežíte, tak si vravíte, že hm, ty blbá, čo tu robíš, mohla si radšej doma pozerať svoj obľúbený seriál. Už nikdy viac. A potom sa dáko aj dostanete do cieľa a tam radosti kopa, aj jedla môžete veľa zjesť, tak trochu na to zabudnete. Na ďalšie ráno chodíte ako cowboy, ešte stále veľa jete a už si kukáte na internete, že čo ďalšie by sa dalo spáchať.

 

Tak som kukala tento rok aj ja po Marathon de Paris. Cestného behu som už mala plné zuby, aj som čítala, že pri ultramaratónoch sa na čas nehrá a že sa pri nich môže veľa jesť (aj pizza vraj býva na občerstvovačkách.) Tak hybaj, píšem kamarátovi Hečimu, že či nedáme dajakú tú stovku tento rok. A on že jasné, veď sranda musí byť. A že ako tréningovú predprípravu si zaradíme niečo kratšie, tak hľadám a nachádzam závod na Šumave v rámci Horskej Výzvy od Rockpointu. Trasa LONG (66km) sa môže bežať len vo dvojiciach, tak nás prihlasujem a hovorím si, že ok, čas začať trénovať.

Ten tréning bol nakoniec trochu laxnejší, nemala som žiadny plán, s Hečim sme boli spolu behať asi 5 krát, len som veľa turistikovala, behala max 40km týždenne a snažila som sa dopísať bakalárku (čo som samozrejme používala ako výhovorku na všetko). Takže týždeň pred závodom sme s Hečim napísali, že veď čo, limit je 24 hodín, to sa do cieľa aj doplazíme. 

 

Mali sme nejaký vysnívaný cieľový čas (10hod), ale nepripisovali sme mu veľkú vážnosť. Najlepšie som zvládla tú časť prípravy, v ktorej sa má týždeň pred závodom veľa konzumovať.

2.         Závod: Železná Ruda – Pancíř

Cesta na Šumavu je dlhá, ale krásna, počasie vyzerá sľubne. Na futbalovom ihrisku v Železnej Rude si okolo ôsmej večera berieme štartovné balíčky, dávame si ľahšiu večeru, nachystáme bežecké batohy a vyvalíme sa na karimatky vedľa auta.

Závod štartuje o 23:55 a tak máme ešte zo dve hodinky k dobru, aby sme si trochu zdriemli. Najprv sa mi zdá, že nezaspím, ale za chvíľku som tuhá. Budí ma až hlas nejakého okoloidúceho, ktorý hovorí, že veď tí „longáči“ už odštartovali. V panike pozerám hodinky, ale nie, ešte nie je jedenásť. Týpek má zlé info. Vstávame, obliekame bežecké oblečenie, vyťahujem vazelínu. Vraj sa tým treba natrieť, lebo to čo sa môže odrieť, sa odrie. Tak strkám prst do mazľavej hmoty a potieram sa ňou a už si hovorím, je ti toto treba?

Ešte záchod biznis, lebo veď komu sa chce kvočať v lese. Lenže od nervozity nič. Tak čo už, ide sa na štart, tam už všetci vycinkaní, farební, poskakujú, len sa nikomu na štartovú čiaru nechce. Tak aj my ešte dávame selfičko, kým sme svieži a krásni, epická hudba a štart.

Dav sa rozbieha vpred, ja zas panika, že dáko rýchlo, nevšímam si snímač čipu, zakopávam a plesk, už sa plazím, koleno rozbité, dokonca závodu mám o pozornosť verejnosti postarané. Som trochu zošokovaná, tak len vstávam a bežíme ďalej, začíname prudko stúpať a mne je zľahka zle od žalúdka. Chvíľu neviem zapnúť čelovku, stále len to blbé červené svetielko preblikuje, som neskutočne vďačná za ľahké paličky, ktoré som si kúpila pár týždňov pred závodom. Konečne prichádzame na nejaký vrch, tak už aj ideme chvíľku po rovine aj dole kopcom, chvíľku pátrame po značke a potom obiehame skupinku, ktorá vraví, že by chceli do cieľa prísť o 16tej. Tak to teda nie, hybaj bežať, bo ja s tým kolenom šestnásť hodín nepôjdem. Už sa trochu aklimatizujeme, aj sa nám fajne ide, hviezdy krásne svietia. Po prvých 16. kilometroch prichádzame na občerstvovačku na Pancíři, už sa aj celkom teším, že čo tam budú mať.

Najviac som teda chcela, aby tam mali záchod, lebo ma dáko brucho začalo kváriť a do lesa v noci sa mi moc nechce, ale záchod nemajú. Poľutujú ma pre moje kolienko, vydezinfikujú ako vedia, pijem kolu, jem suchý rožok, banán, soľ a hybaj preč, bo noc je ešte mladá, pred nami 50 km.

3.         Závod: Pancíř – Městiště

Schádzame dolu kopcom po zjazdovke, hlásim únik do lesa, lebo viem, že nás čakajú zbehy a ja by som chcela aj bežať, nie sa len držať za brucho. Lenže nič moc to nepomáha, tak ideme ďalej, brucho stále bolí, sem tam pobehneme, v kopci kráčame, keď sa zas rozbehneme, zas musím do lesa, lebo brucho. A do tretice všetko dobré, veď aby sa nepovedalo. Aj začínam strácať svoj strach z toalety al fresco. Je mi trochu lepšie, tak niečo bežíme, niečo zas kráčame, ale hovoríme si, že za nami ešte nie je ani prvá polovica, tak to nebudeme prepaľovať.

Po ceste niečo málo jeme, mne najviac idú Tatranky, Heči si frčí na raw tyčinkách. Zverina žiadna, asi ich vyplašili bežci dávno pred nami. Čelovky slúžia parádne, ale ja sa už teším na východ slnka a tú romantiku. V tme neustále hľadáme značenie, mám aj pocit, že sa nám na to nejako uspôsobuje videnie. Cesta je značená červeno-bielou páskou, alebo reflexnými šípkami, tie vždy riadne zasvietia, takže sa nestrácame.

Nohy sú prekvapivo v pohode, len nejaké otlaky sa mi začínajú robiť, rozbité koleno fajne zaschlo, takže necítim nič. Na občerstvovačku v Městišti je to približne 20km a tie sa pre moje brušné trable vlečú. Keď konečne začína svitať, aj nálada sa zlepšuje.

Konečne prichádzame na druhú občerstvovačku a ja som zas sklamaná, lebo žiadny záchod. Heči už je riadne hladný, tak chaluje všetko, čo majú na stole, salám, koláče, banány, rožky. Ja sa vykvasím na zem, že idem checknuť tie otlaky. Nohy mám úplne čierne od jemného prachu. Lepím otlak na netypickom mieste a dúfam, že sa nebude zhoršovať. Dostihli sme zopár ľudí, ktorých sme videli aj na občerstvovačke na Pancíři, tak sa s nimi bavíme, všetci ľutujú moje kolienko, ja hrám bezstarostného hrdinu. Dobieha aj jeden dogtrekker s krásnym psíkom, ktorý papá banány.

Zmohnem sa na rožok, kúsok banánu so soľou a pohár coly, žalúdok je ešte stále trochu neistý. Už nás aj opúšťa pán so psíkom, čo nás dobehol a tak vstávame aj my. Na ďalšiu občerstvovačku by to malo byť len 14km, tak si hovoríme, že to snáď dlho nebude trvať.

Už sa ale zmierujeme s myšlienkou, že za desať hodín to nebude, moje výlety do lesa nás stáli celkom dosť času. Ale čo, je tu krásne, odchádzame z občerstvovačky a krajina je gýčovo nádherná, fotíme, kukáme na kravičky a teliatka, užívame si to. Toto je niečo, čo z maratónskych cestných závodov nepoznám.

4.         Závod: Městiště – Hojsová Stráž – Železná Ruda

Po nasiaknutí krásneho rána ma zas začína otravovať žalúdok už snáď piaty krát, už mi to je aj jedno, len rýchlo do malinčia. Vlhčené utierky sú fakt zázrak. Hovorím si, že v tom bruchu už nič nemôže byť, už nech mi dá pokoj.

 A moje priania sú vyslyšané, žalúdok sa konečne upokojil. Na beh to úplne nie je, lebo začalo stúpanie na Prenet, ale do kopca šliapeme svižne. Prvá dvojica bežcov je už údajne v cieli a my máme pred sebou ešte 26km. Zanedlho prechádzame pomyselnú hranicu našej najdlhšej ubehnutej vzdialenosti. Psychicky je to povzbudenie skvelé, ale svaly to nerevitalizuje. Svah po výstupe na Prenet prudko klesá a potom zas stúpa, podľa gpx by už za kilometer mala byť občerstvovačka a nám sa to dáko nezdá. Ten posledný akože „kilometer“ je totálne nekonečný, ešte pruďas hore na Hojsovú Stráž, keď tam prichádzame, začínam pociťovať únavu, ale usmievam sa.

A viete čo?

Tam záchod majú. Škoda, že už mi nič v črevách neostalo.

Občerstvovačka je zas plná ľudí, ktorých sme videli na občerstvovačke predtým, tak nás to upokojuje, že vlastne nejdeme až tak pomaly. Majú melón, tak ho chalujem zo soľou a zas iba rožky a kolu, už to neriskujem. Stretávame slečnu, ktorá sa ledva posúva vpred, bolí ju bedro. Pokračuje však ďalej a my v závese, onedlho ju s jej parťákom zas predbiehame a prajeme veľa šťastia na posledných 17stich kilometroch.

Aj popobiehame, aj máme dobrú náladu, žalúdok v pohode, sem tam ešte vyskočí kopec, ktorý ma trochu prekvapí. Napríklad stúpanie rozhorúčeným polom, ktoré vyzerá ako mierny briežok a ja v ňom funím ako kôň pred porážkou.

Stále si opakujem – už sme skoro tam. Už šliapem cez otlaky, cez všetko, len chcem byť v cieli. V Špičáckom sedle už stretávame nejakých príliš sviežich bežcov, z čoho vyplýva, že sme narazili na skupinky, ktoré vyrážali na kratšie trasy o 10tej. To ma neskutočne štve a motivuje zároveň, snáď ma tu nebude predbiehať nejaký týpek, čo ide len dákych 18km. Ego je sviňa. Pridávame, čoraz častejšie popobiehame, dokonca predbiehame zopár „longáčov“, ktorí sú na tom fyzicky horšie, než my. To vie naštvať. Almost there. Ešte chalujeme nejaké tyčinky z vlastných zásob, už to len do seba tlačím a je mi jedno, čo sa stane, len nechcem skolabovať päť metrov pred koncom.

Naše meranie GPX píše, že už sme pomyselných 66km prešli a kým prichádzame do cieľa, nameriame 68,6km.

Sme v cieli. Nedochádza nám to, v mozgu je málo cukru. Fotíme sa, ja sa idem nechať po 13tich hodinách konečne poriadne ošetriť, škrípem zubami, ale som strašne happy, usmievam sa, akoby mi niekto dal rajský plyn.

 A napadá mi – na tej stovke budem musieť akože bežať ešte ďalších cca 35km?

 Tak jo, o tom zas inokedy (možno). Pozávodné blues (čítaj: kríza), jedlo, konečne si uvedomujem, že sme to dobehli. Bolo to super. Všetko. Odporúčam.