Ponitrianska stovka 2019

105 (110?)km/3920m+

Minulý rok som veľmi, ale že veľmi, chcela bežať stovku. Nie sto metrov, ale sto kilometrov. Prečo? No, celkom rada behám a keď si to napíšem do CVčka, bude to vyzerať, že mám fakt výdrž. Navyše je vraj ultra súťaž v jedení a tí čo ma poznajú vedia, že v súťaži jedenia koláčov so zaviazanými rukami som majster. Kľudne sa spýtajte v kulturáku na R.Lehote. Nakoniec som však minulý rok stovku nebežala, lebo tréningová disciplína bola o čosi...no, povedzme, že laxnejšia.

O P100 som natočila taký krátky film do školy, v rámci absolventského scenára. Ponitriansku som si veľmi idealizovala aj napriek tomu, že som ju dovtedy neodbehla. Na Google mapách som mala prelustrovaný každý kilometer. Každopádne, tento rok sa podmienky zmenili a pred stovkou som stihla niečo pobehať, zdalo sa teda, že by to mohlo vyjsť.

Niekto si tento rok zabehol svoju prvú stovku za 10 hodín, niekto (ja) sa tam vytrápil trochu dlhšie. Z predných línií už boli reporty napísané, a preto sa možno budeme pýtať (mňa nevynímajúc), prečo čítať report priemerného diaľkochodca. Zatiaľ vám môžem sľúbiť iba toľko, že budem článok zásobovať množstvom zábavných memes (vedeli ste, že sa to číta míms a nie memes?) po vzore známej slovenskej ultrabežkine a bloggerky Julky Batmendijnovej.

Na prebehnutie prvého „kila“ sa so mnou podujal aj Tadeáš (víťaz tohtoročnej NTS) a kto má so sebou Tadeáša, akoby má 90% záruku toho, že dokončí. Samozrejme tam visí zvyšných desať percent, ktoré sa nedajú reklamovať, tak som do stovky poctivo makala, až som si skoro odmakala krk. Večer pred stovkou sme však s Tadeášom nabehli na prezentáciu do Handlovej a mňa z tej atmosféry takmer ovalilo. Aj z obyčajnej kontroly povinného výstroja som mala radosť ako malé decko. Keď som zbadala účastnícke tričko, skoro som vyletela radosťou cez plafón. To som ešte nevedela, čo ma na druhý deň čaká...

Ráno nás môj ocino odviezol na štart a to už mi zvieralo žalúdok aj iné časti tela od nervozity a očakávania. Vazelínou namazaná, superkompenzáciou preverená a so „Stíhačom“ po boku som čakala na štart. Nakoniec to všetko prebehlo omnoho minimalistickejšie než som si myslela. Medzi časom som si stihla všimnúť všetkých spoluplazov – aj takých, čo vyzerali ako namakaní terminátori a ich chrbát som videla akurát, keď si pred štartom viazali šnúrky a aj takých, čo mali v batohu termosku s čajom a na hlave kovbojský klobúk. Pred nami sa črtal nádherný slnečný deň.

1. Handlová - Jedlľové Kostoľany

Po štarte sa rozbieham, aj keď pôvodný plán bol, že do prvého kopčeku bežať nebudeme. Z námestia sa stúpanie každou chvíľkou zvyšuje a tak ma Tadeáš mierni, veď máme pred sebou ešte zopár kilometrov. Prvá kontrola je na Veľkom Griči a s prekvapením zisťujem, že sme tam za chvíľku. Po ceste sa už nejak utriasa skupinka ľudí, v ktorej sa potom pohybujeme až na Vtáčnik. Predbiehame sa s chodcami z Maďarska, ktorý si štebocú jak vtáčikovia, čo sa nevideli celú zimu. Vždy keď ich stretneme, tak len počujem – čvirik, čvirik, po ugrofínsky. Keď prichádzame na Vtáčnik, najvyšší bod na trase, zas ich predbiehame a pred nami je dlhý zbeh. To si hovorím, že sa ich už musíme striasť, lebo ma pri nich chytá záchvat smiechu, a to sa skoro bežať nedá. Trasa je skvele značená, takže ani nepozeráme do mapy, turisti nám zdvorilo uvoľňujú cestu, aj nás volajú, že nech ideme s nimi, vraj poznajú kratšiu cestu.

Pri zbiehaní z Vtáčnika zakopnem o koreň, kameň, vlastnú nohu, fakt netuším, a letím. Trochu si nadávam, že som si nevybavila kontaktné šošovky, rýchlo sa pozbieram a bežíme ďalej, lebo ugrofínsky priateľa nie sú ďaleko. Medzi K2 – Jarabá skala a K3 – Veľké Pole je to skoro 20km, takže kým prichádzame na občerstovačku, už som prichystaná zjesť všetko čo majú. S prekvapením zisťujem, že nás tam prišiel povzbudiť dedko a ten len na nás pozerá: „Veď vy sa vôbec nepotíte!“ Rada by som mu povedala, že to je „fashion choice“ ale uvedomím si, že by bolo možno dobré viac piť. Na občerstvovačku prichádza sanitka, vraj sú niekde ďalej na trase vyrojené sršne a jedného diaľkoplaza doštípali tak, až mu to spustilo alergickú reakciu. Hovorím si, snáď budú tie sršne spať, kým tam prídeme my...

Dobrovoľníci sú úžasní a občerstvovačka tiež, takže z tadiaľ odchádzame, alebo sa skôr gúľame, hore kopcom, bohužiaľ. Ugrofínskych priateľov stretávame na odbočke, oni ešte len prichádzajú z Vtáčnika. A štebocú si ako také dve hrdličky, čo zjedli veľa paprikášu.

Cestou na K4 v Jedľových Kostoľanoch nás sem tam predbehne na biku dedko, spraví zopár fotiek a ponúka odvoz na tyči. Odolávam. Potom však prichádzame k miestu s vyrojenými sršňami a adrenalín stúpa. Zas si nadávam – bolo ti toto treba? Tadeáš statočne prebehne pomedzi sršne a povzbudzuje ma, takže zavriem oči a prebehnem aj ja. 

Na 53 km dobiehame po necelých ôsmich hodinách a ja sa cítim celkom dobre, až na odrané pazuchy od trička. Na K4 nás čaká ocino s vazelínou, s Tadeášom sa o mňa starajú ako o adepta na traťový rekord (Patrik Milatta je už na 90.km a beží si po ten traťák).  Ocino nás čakal už pri tajnej kontrole vo Veľkom Poli a teraz robil dropbaggovú podporu, čo vlialo novú energiu do nôh a rozhodne vylepšilo náladu. 

Poriadne sa najeme cestovín, vypijeme aspoň liter vody a ja objavujem chlieb s arašidovo-čokoládovým maslom. Nakoniec vyrážam v ústrety druhej polovici trate, ale od toho chlebíka sa odchádza ťažko. Ešteže viem, že na ďalšej občerstvovačke bude zas.

2. Skýcov – Remitáž

Prekvapuje ma, že po 50tich kilometroch ešte stále bežíme. Ani ten čas nie je na zahodenie. V hlave už kalkulujem, že keď sme prvých 50 km dali za 8 hodín, tak by to mohlo byť celkovo za 16. Pôvodne som si hovorila, že by som bola rada, keby to nebolo viac ako 24, takže moja hlava je odrazu namotivovaná na nový čas. Kým však prichádzame do Skýcov a míňame miestnych mafiánov s reťazami okolo krku, zisťujem, že to asi tak jednoduché nebude. Bežať sa stále dá, ale do kopca už fuňkám ako lokomotíva. K5 na Skýcove ma však víta arašidovým maslom a závodníkmi, ktorí krútia hlavou: „To sú tí, čo sa stále usmievajú!“ Až teraz mi dojde, že ma celý závod strašne baví: „Plač si nechávam na neskôr!“ To je rozsudok pre dnešný večer.

Ďalšia občerstvovačka je na 69km, čo je moja doposiaľ najdlhšia ubehnutá vzdialenosť. Kým ta však dôjdeme, musíme absolvovať strmák pomedzi popadané stromy a nádherný západ slnka. Na K6, kde údajne nemala byť ani omrvinka jedla, je to hotová hostina a tak sa pchám jedlom, ktoré ešte zvládam. Dobrovoľníkov sa pýtame, koľko je pred nami žien a tí hovoria: „Zo desať ich tu bolo.“ V hlave mi naskočí kontrolka a ja sa už vidím v top 10. Za nami pribieha ďalšia baba, ktorá si od nás vyslúžila prezývku Prdelačka pre krásny zadok v Salomon šortkách. Tak len rýchlo preč a uvedomím si jednu vec:

Začína sa stmievať a na ďalšiu občerstvovačku to máme 15km. Sústredím sa na čiastkové ciele, lebo viem, že inak by som si ľahla do jarku a rozplakala sa. Takto ešte zvládam šliapnuť na plyn a pobiehať. Ideme cez obávaný Tribeč (odkedy mamka videla film Trhlina, varovala ma pred týmto slovenským „bermudským“). Čakám teda čáry máry, zažíname čelovky, ale nič magické sa nedeje. Jedinou mágiou sú pre mňa hypnotizujúce odrazky na stromoch, ktoré svietia po celkom lese. Na Tribeči napokon stretáme trochu magickú bytosť – miestneho šamana vznášajúceho sa v slivovicovom opare, ktorý tancuje okolo vatry s fakľou v ruke a kričí po mne: „Slečna, nechcete 500 eur? Stačí povedať áno!“ Rýchlo od neho zbiehame preč, aj keď terén je členitý a ja sa bez kontaktných šošoviek cítim ako povrazolezec.

Kým dobehneme na 84.km je to ešte krušné, hreje ma však predstava, že sme cestou predbehli jednu ženu a nedostihla nás Prdelačka. Niekde som počula, že človek vydrží 10 sekúnd čohokoľvek, a preto, ak zažívate niečo ťažké, máte si počítať do desať, dokoliečka. Tak si počítam do desať, už ani nevnímam bolesť, romantika pri červenom mesiaci. Na občerstvovačke v Jedlinách som tak šťastná za usmievavých dobrovoľníkov, že by som sa odtadiaľ najradšej ani len nehla. Jem, čo mi príde pod ruku a čudujem sa, že mi ešte chutí. Jedla by som možno aj dlhšie, ale za nami pribieha Prdelačka, tak hybaj preč, závod ešte len začína. Valíme po asfaltovej ceste a ja som za ňu skutočne vďačná, lebo sa nemusím sústrediť na terén. Prdelačka aj s jej pacerom sú isto hneď za nami a ja sa nenechám predbehnúť, keď už sme skoro v cieli. Ibaže do cieľa je to ešte cez 20km, čo aj za lepších dní považujem za fajnú vzdialenosť.

Na K8 na Remitáž (To je 90.km, kde bol P. Milatta už o 15tej...) sa strašne teším, lebo si chcem dať polievku. Cestou lesom počujeme dajakú diskotéku, nuž si hovorím, že tam asi nuda nebude. Celé to začína byť trochu prízračné, v mojom filme o P100 som do tohto bodu zaradila halucinácie a zvracanie. Ja som celkom oukej, stretávame však v tme ležiaceho chalana, ktorý zvracia a zjavne mu nie je hej. Nechávame mu jednoho Samaritána a utekáme na Remitáž, lebo Prdelačka nie je ďaleko. Na občerstvovačke sa zas o nás kráľovsky starajú, ja sa pchám polievkou a zaznamenám, že tam sedí ďalšia žena. Tak to do seba rvem a hovorím si, že síce za 16hodín to už nebude, ale trebárs za 17 by mohlo...Lenže dobieha Prdelačka, na polievku kašle, zobne si dáky keks a utekajú preč. Skoro mi vypadnú oči z hlavy. Však tam pomrú biednou smrťou, keď si nedali silného elixíru z Remitáže...

3. Záver alias k Hore Osudu (do Nitry)

Myslela som si, že posledných 15 km už zbehne rýchlo. Myslela som si, že či to už bude kilometer viac či menej, že to už rozdiel nezrobí. Myslela som si veľa vecí a vedela som aj o tom, že sú ešte pred nami dva kopce – Žibrica a Zobor. V mojej hlave to boli len také mini kopčeky, na profile trate ich skoro vidieť nebolo. Nedošlo mi, že ich je tak blbo vidieť preto, že sú to prudké hnusné ... Každopádne, o cca 22hodine sme boli na nejakom 92.km, síce sme trochu zakufrovali, no aj tak som si hovorila, za dve hoďky sme v Nitre. V skutočnosti som sa však nasledujúce takmer 4 hodiny cítila takto:

Plač som si teda pošetrila nakoniec a nepotešila ma ani neutíchajúca diskoték pod Žibricou. Ešte nejakú chvíľu som v sebe živila nádej, že dobehneme Prdelačku, vždy keď sme sa však priblížili k nejakým bežcom, sme zistili, že sú to muži. Srandovné je, že obiehanie chlapov nebolo vôbec tak zábavné ako obiehanie žien.

Cestou na Žibricu pred seba pichám paličky a skoro sa plazím, také je to prudké. Počítam do desať, niekedy sa dostanem len na štvorku. Tadeáš už je z toho tiež celkom rozmrzený, nejak sme ten záver zle prečítali.

Keď prichádzame na Zobor, nemám už ani kvapku vody, oči má trochu spuchnuté od plaču a smrdím ako tchor. Dobrovoľníci nás vrelo vítajú a ja sa zmierujem s tým, že Prdelačka je už asi v cieli. Stále si však hovorím, že takto by som mohla byť niekde na tom 10tom mieste. Za nami sa zjavuje baba z Remitáže a Tadeáš ma ženie v pred. Závod až do konca. Ibaže dolukopec zo Zoboru je taký, že samý kameň, neviem už v takom teréne vôbec utekať. Som prekvapená, keď mi povie, že už je po jednej hodine ráno.

Konečne nabiehame na asfaltku v Nitre a ja sa rozbieham z posledných síl. Je to zvláštny pocit. Žiadna epická hudba, len Nitra, pár ľudí idúcich z párty a moja hlava odpočítavajúca, že už sme sakra mali byť dávno v cieli. V Nitre je taká zima, až sa z nás parí a omŕzajú mi ruky. Nájdeme svietiace šípky, bežíme cez križovatku a konečne počujeme hudbu z cieľa. Tadeáš sa ma ešte snaží vyburcovať, alebo má tiež halucinácie, že pred nami je Prdelačka, ale nie, len nejakí dvaja chalani. Aj tak bežím, akoby som práve vybehla z dverí.

V cieli nám trasú organizátori rukami, dostávame diplomy a valíme do spŕch. Úprimne som si myslela, že keď prídeme do cieľa, ľahnem na chodník a nikdy sa už nepohnem, trebárs tam aj zmrznem. To sa však nestalo, lebo som precitla a vlastný odór ma donútil osprchovať sa v studenej vode. Nakoniec som zistila, že som s časom 18:41 skončila ako 16ta žena. Najprv som sa iracionálne rozplakala a potom som skoro zaspala do taniera s cestovinami.

Bežať stovku (podľa našich výpočtov skoro 110) bola fakt sranda. A nielen preto, že som potom zjedla celý kýblik Haagen Daszu. Bolo to úplne iné a zároveň omnoho lepšie než som si predstavovala. Nešlo by to však bez všetkých tých úžasných dobrovoľníkov, Tadeáša, rodiny, arašidového masla.

A pamätáte ugrofínskych priateľov zo začiatku? Tak keď ich Tadeáš niekedy nad ránom stretol, stále si štebotali.