UltraCook: Off-program - a aký je to vlastne vzťah, s tým jedlom?

Desiata epizóda Kuka prefičala okolo mňa ako šalený východniar na ski-alpoch a mne sa zazdalo, že by bolo možné a dobré, k celému tomuto počinu dobré niečo napísať. Nechcem však drístať bez ľadu a skladu, pretože ako vieme, bez ľadu a skladu sa väčšina jedla skazí alebo ho zožerú medvede. To len tak na okraj. A na okraj ešte, len pamätajte, behám a sem tam napíšem. Nepovažujem sa za žiadneho odborníka (ak možno, tak na odborníka vo výbere vhodnej zmrzliny).

Posledný februárový týždeň je zasvätený poruchám stravovania (National Eating Disorders Week) a aj napriek všetkému inému, čo sa vo svete a paralelných vesmíroch deje, je asi dôležité sa nad tým pozastaviť. Že majú na to vyhradený celý týždeň. Nuž a v tomto Kukovi alias jeho off-programe, by som sa len rada zamyslela nad tým palivom, ktoré je tak dôležité pre kvalitný výkon, a nad tým dobrotkami, ktoré sa vždy snažím vybehať...počkať, čo? (spoiler alert - všetko ďalšie, čo nasleduje môže byť nezaujímavé alebo vysoko zaujímavé. Podľa preferencií čítajte / nedočítajte).

Včera som sa zasekla, keď som počítala, čo všetko som zas za ten deň pojedla, že to bol deň bez poriadneho tréningu a že v nedeľu bude potrebné ubehnúť aspoň maratón, aby som sa zbavila výčitiek zo sobotného mlsania. Beh pre mňa v tomto ohľade predstavuje akúsi kontrolu, záchrannú brzdu, aby som sa úplne nezjašila a nezačala počítať kalórie na gram. Boli doby, kedy som si myslela, že desať kilometrov mi zabezpečí all-you-can-eat mód, ako som však čoskoro zistila, telo sa adaptovalo. Tak som začala behať ďalej a ďalej, mojou oficiálnou motiváciou prečo bežať ultra bolo, že aby sa človek mohol poriadne najesť. Jasné, všetci sme sa na tom zasmiali, cítila som však, že to až tak zo srandy nemyslím. Najviac ma potom rozčuľovali poznámky známych, aké to mám s tým jedlom jednoduché, veď behám, tak si môžem dopriať. Nikto nevidel tú úzkostlivú kontrolu porcií v nebežecké dni alebo dni, kedy som ubehla "iba" také a také množstvo kilometrov. 

Problém nastal, keď som behala stále viac a viac (a k tomu aj úmerne/nadúmerne jedla) a pribrala som. Keby to bolo nezanedbateľné kilo, asi nad tým mávnem rukou a tvárim sa, že sú to svaly. Keď som ale videla fotku zo závodu, zdesila som sa - kedy som tak stihla stučnieť? A prečo? Z behania? 

Perun Maratón (42km/3500m+), na ktorý som sa dala, aby som zbalila chlapca. Za túto fotku som sa potom strašne hanbila a až keď som ju videla, uvedomila som si, že som pribrala (dovtedy som sa cítila ako behajúci terminátor, potom ako lietajúce prasiatko).

Niesla som to veľmi nedobre a prepadla som panike - do pätnástky som bola to milé trochu tučné dievča, čo rado čítalo knihy (ešte stále rada čítam) a nenávidelo šport. S diétami som to skúšala tak od dvanástich až to konečne na prelome 16tky zabralo. Ako sa ukázalo, vzťah s jedlom dokázal upraviť jedine šport, v resp. pohyb vo všeobecnosti. Odrazu som mala pocit, že vládnem svojmu telu, že už sa nenechám jeho nenásytnými pudmi zahnať do kúta. To bola však predstava založená na mylnom tvrdení, pretože kontrola trvala len do momentu, kedy čísla na váhe nepribúdali. Potom dostávalo telo kontrolu nad hlavou.

Prečo o tom dnes hovorím? Som snáď obeť poruchy stravovania? 
NBC uvádza, že až 47% športovkýň vo výkonných druhoch športu trpeli alebo trpia niektorou formou poruchy stravovania. Ak sa nad tým zamyslíme, takmer 50 percent žien, ktoré sa objavujú v reklamách a rozhovoroch, na sociálnych sieťach a pódiách, sú pre nás vzorom a to znamená, že sa tomu vzoru snažíme dostáť. Hranica, po ktorej si potom častokrát vykračujeme, je len veľmi tenká - snažím sa len zdravo žiť, jesť alebo to už preháňam a odopieram si potrebné živiny?

Práve som ubehla svoj historicky prvý závod (r. 2016, 10km) a k tomu všetkému som mala historicky najnižšiu váhu (cca 56kg). Svet nemohol byť krásnejší. 

Nechcem na tieto otázky odpovedať, len sa nad nimi zamýšľam. Viem, že vo vytrvalostných športoch to nie je otázka iba na ženy, ale i na mužov. Priateľ vždy hovorí, že má "závodnú" váhu a potom má tu normálnu. A hranica tej závodnej sa arbitrárne posúva podľa toho, akú veľkú kontrolu nad sebou práve má. Závodná váha je pre neho ako krásne večerné šaty pre ženu - akoby dodala nejaké kúzlo, ktoré sa stratí spolu s ňou. Aj ja rada počúvam, keď mi niekto hovorí, že som štíhla. Ešte viac mi poskočí srdce, keď niekto povie, že som až príliš chudá. Prečo sa tieto pojmy stali komplimentmi? To je akoby mi niekto povedal, že strašne smrdím a ja by som si to užívala. 

Cítim, že tá "zlatá stredná" sa nachádza ťažko. Nie je to tak ani o samotnej váhe, ako o predstave sebe sama. Ako veľmi ma rozruší číslo, ako veľmi ma excituje iné. Niektoré týždne som si zakázala čo i len pozrieť na váhu, inokedy som sa fanaticky vážila každý deň a do krvi som analyzovala jednotlivé mikrozmeny. Niekto mi povedal, že sa to s vekom zlepšuje. Že po určitom čase si človek zvykne, že toto je on. Tak čakám na to, že zostarnem a zmúdriem. A dovtedy sa budem snažiť čo najviac držať uprostred ( a trenér Vlastík Lysák z Brna povedal, že treba byť hlavne v kľude. Tak buďte v kľude.)

Toto som ja pred pár dňami. Vravím si, aké je to prízemné, keď sa človeka zaplaví šťastie len preto, že sa na fotke viac približuje predstave o sebe. 

Tak len toľko na záver tohto týždňa. Ak vás táto téma zaujíma, hovoria o nej aj skutoční atléti a atlétky a ultráči, ako napríklad Lucy Bartholomew, Amelia Boone a v Runners World vyšiel článok o mužských diaľkoplazoch, akým je aj Kurt Egli.