Javornícka 50tka 2021 (Modifikovaná Javornícka 100fka)

Boli sme na predĺžený víkend v Nízky Tatrách. V noci som akosi nemohla spať a keď som prechádzala popri telefóne s blikajúcim svetielkom oznamujúcim príchod správy, neodolala som. Do mailovej schránky pristála správa od orgov Javorníckej 100ky. Trochu sa mi rozbúšilo srdce, necítila som sa na závod ktovieak pripravená, na Chopok sa mi dnes nešľapalo nijak ľahko. 

Po prvej vete mi však srdce spadlo až do gatí. „Javornícka 100 sa v roku 2021 neuskutoční...“ Možno je to tak lepšie...vzápätí som však prečítala : „uskutoční sa Javornícka 50tka.“ Srdce vyletelo z gatí zas niekde medzi oči. Horúčkovito som začala študovať miesto štartu a kadiaľ sa to vlastne pobeží. 

Necelé dva týždne pred vypuknutím akcie vypuklo aj niečo iné – inferno v mojich ústach. Telo sa rozhodlo, že ma nejak musí odstaviť od jedla, aby som sa zastavila a tak sa mi celá ústna dutina osipala malými bielymi vriedkami notoricky známymi ako afty. Dva týždne do závodu, vravím si, to sa spraví. Tak som sa mazala masťami, kloktala a jedla mäkkú nekorenenú neslanú nekyslú stravu, nuž a aj sa to trochu poddalo. Vo štvrtok pred závodom sa však všetko vrátilo vo veľkej paráde a tak som naznala, že možno tento rok niečo nie je v poriadku. Buď s hlavou alebo s telom, ale jednoznačne mi to bránilo vykonávať obľúbenú činnosť – carbloading. 

V deň J sme do auta pribrali kolegu Honzíka P. z práce a už bežeckú celebritu Haňu H. Tá sa tvárila všelijak len nie nadšene, že sa má dneska niekde bežať a závodiť a vôbec. Po ceste zaspala a zobudilo ju až to, že nás tesne pred Vysokou nad Kysucou zastavili policajti a dali nám pokutu za rýchlosť. Nemáte začo, všetci ostatní, ktorí ste šli tesne za nami a svojich desať eur ste mohli prepiť v krčme. 

Vo Vysokej chladno a slnečno, trávička romanticky omrznutá a neromanticky nám omŕzali prstíky na rukách, keď sme sa zvítali s orgovskou osádkou, ukázali že sme očko a že máme všecko povinné. Čelovku som vkladala späť do batohu s myšlienkou, že ju snáď dnes fakt nebudem potrebovať. Nejak sa mi nedarilo pochopiť, že fakt niekam bežíme, ale aj tak som sa na to strašne tešila. 

Pred štartom ešte Rado Harach niečo povedal do svojho príručného megafónu a v ľudskej hodine deviatej sme sa odlepili od zeme a niektorí leteli tak rýchlo, že ich ani paparazzi nestihli odfotiť. Honzík P. pre ktorého to bolo jeho prvé ultra vôbec, sa ešte pred štartom dušoval, že skúsi ísť so mnou aspoň po prvú občerstvovačku. Z dohľadu sa mi stratil po necelej minúte, pokojne napredoval akoby sa nechumelilo. Upokojovala som sa, že veď je to muž, má dlhšie nohy a celkom istotne atletických predkov. 

Moji predkovia

Honzikovi predkovia?

Prvé stúpanie na hrebeň bolo akési prudké, nuž som hneď vytiahla paličky a fuňkala som si svojím tempom funivo, ale konštantne. V lese bolo ešte kosno a tak som bola za akú takú aktivitu vďačná. Predomnou sa zase usalašil chlapík s roľníčkou, za mnou zase dvojka, ktorá sa rozprávala o tom, že je to ich prvé ultra a o chvíľu ma predbehli. Upadla som do miernej apatie a márnivosti nad svojou bežeckou kariérou. Rýchlo som to však striasla z pliec – je to všetko jedno, cieľ som mala vytýčený – ísť pod osem hodín a basta. Tak som aj kus pridala, aj som novoultráčou obehla, aj sa stúpanie zmenilo na klesanie, no hneď mi bolo viac hej. 

Na K1 na Makove som dobehla fresh, všetko si začalo sadať a ja som sa z toho tešila. 16km ubehlo rýchlo a v príjemnom teréne, najmä klesanie do Makova po krásnom mäkučkom trailíku som si vychutnala do sýtosti. Na kontrole ma privítal El Presidente a Lenka Sent, mala som radosť zo známych tvárí. Navyše tam ešte v pojedajúcom postoji hlivel aj Honzík, ktorý sa práve zberal na cestu – myslela som si, že už bude dávno niekde za horami za dolami. To ma povzbudilo, že som ani vodu nenabrala, len som uchmatla dve tuc sušienky a valila som rýchlo ku Ká dvojke, že tá je len 7km vzdialená. Navyše som sa tešila na hrebeň Javorníkov, v lete sme ho prebehli s Haňou a cnelo sa mi za tým krásnym prostredím. A ešte k tej Hani! Pýtala som sa Lenky S., ako sa jej darí. Tá sa len pousmiala a povedala, že sa zavesila na prvú štvoricu mužov. 

Hana H. sa zavesila na mužov v čele závodu.

Na K2 to bolo skutočne, čo by som teniskou dohodila. Len dáko do kopca, lebo veď sedlo pod Lemešnou a potom hop hop hore na hrebeň, myslela som si, že to bude najprudšie stúpanie dňa. Ale som do neho odhodlane a rezko nastúpila, nuž som nakoniec aj pocupitala a preskákala bahnisté úseky a nakoniec som sa aj hrebienka dočkala. To sa mi chcelo od radosti bežať, tak som bežala a hútala, že kde je ten Franz, lebo som si ho z letných potúlok nepamätala. A aj sa mi to čoskoro vyjavilo, po asfalte odbáčajúcom z červenej sa hadili farební bežci, nuž som sa pridala do tej živej reťaze. Asfalt mi pomohol zrýchliť a nebránila som sa, lebo už nejakú dobu som počúvala namotivovaného pána bežca, ktorý vytrvalo balil nejakú novoultráčku. Zdalo sa, že zo začiatku bola za spoločnosť vďačná, po polhodine jeho vytrvalého vychvaľovania sa svojimi bežeckými znalosťami však začala akosi podozrivo zrýchľovať, lenže ten pán jej bol stále v pätách. 

Na K2 som už dobrala všetko potrebné a do úst som napchala slané koláče. Honzík tam zase stál a tlačil do hlavy, čoskoro však opustil krmelec v dobrej nálade. Od chaty bolo vidieť na Lysú Horu, tak som ju pozdravila a ešte s koláčom v ruke som sa vydala driapať do krátkej, ale intenzívnej zjazdovky. Premýšľala som nad tým ako sa asi darí Hani a užívala som si ticho v hlave. Dneska mi nejak nebolo treba rozptýlenia, veď tá najkrajšia časť hrebeňa práve začala a počasie bolo absolútne ukážkové. 

Na Veľkom Javorníku sa mi zazdalo, že som videla Richarda Sulíka a bola som presvedčená o tom, že to musel byť preľud. Čo by tam predsa robil? Táto myšlienka ma zabávala dosť dlho, a tak som striedavo cupitala a šla, kochala sa výhľadmi a sem tam som niekoho obehla. Uvedomila som si ako rýchlo celá akcia ubieha, už som bola za polovicou a trochu mi bolo ľúto, že tento stav mysle zanedlho odoznie. Na Javorke sa zišla veľmi veselá osádka dobrovoľníkov, navyše tam dobehol aj Tadeáš, ktorý si chcel vraj zatrénovať. Vraj dáke úseky či čo, z Lysej pod Makytou až tam, 3x 20min, vyzeral akosi bledo a hladne. Tak som doplnila zásoby vody, zjedla slané, lebo po druhom géli sa mi už dvíhal žalúdok a rýchlo preč, nech stihnem ten svoj limit. Ozaj a Honzík tam zase bol. Ešte chvíľu ho bolo vidieť ako fujazdí po asfaltke od Kohútky a potom ho zase nikde. 

Čas akosi pokročil a cesta sa začala podozrivo ťahať. Nejak som si nepamätala, že to bolo na tú Makytu také ostré. Nič to, oči zapichnúť do zeme a ide sa. Fuňkala som si svoje, pred sebou som videla nejaký ženský cop a cítila som, že by to bolo treba využiť. Moja taktika obiehania bola dnes celkom jednoduchá, na občerstvovačkách som zbytočne netrčala a nechávala tak za sebou rady pôžitkárov. Toto však bola prvá skutočná výzva. Do kopca nič moc zo mňa, asi by som na tej Makyte aj dušu nechala, ale ako náhle sa terén zmiernil a preklopil, predbehla som nie jednu, ale dve svižné dámy. 

Výstup na Makytu...štipol

Zagratulovala som si k faktu, že kolená ma asi boleli menej než ich a už som sa tešila na poslednú občerstvovačku. Bolo ešte treba zbehnúť zjazdovku a to sa mi už až tak nepáčilo, ale cupitkala som kým to šlo a už som mávala na Bela s jeho veselým úsmevom. Z Ká 4kou som to mala jasné – rýchlo vziať čo je treba a preč, lebo ma tie slečny doženú. Honzík zas zamával a ufujazdil, ja som začala jesť syr a špenátové koláče a akosi nie a nie prestať. Že by som to bola nejak podcenila? Nuž ale, už len desať kilometrov dokonca, tak sa tam nebudem dlho vyživovať. Lenže než som sa ja doživila, už boli slečny preč a tak neostávalo iné, než pridať a skúsiť ich dobehnúť.

Podarilo sa a kilometre už šikovne odsýpali. Lenže kde sa vzala tu sa vzala, štyri či päť kilometrov pred cieľom, jedna zo slečien, svižne ma predbehla a mne skoro spadla sánka. Na čom fičí? Nuž som poslušne kluskala a ani som už nezrýchľovala, lebo nebolo ako. Sľubovala som si, že až príde dolekopec, bude moja chvíľa a musím ju využiť. A aj tak bolo. Na posledných lúkach nad Lysou pod Makytou s krásnym výhľadom, sa terén začal zvažovať dole, a tak som aj ja pridala do kroku. Zdalo sa, že aj osem hodín pôjde zvládnuť, síce tesne, ale áno. Tak som pridala tam kde to šlo a konečne som bola na asfaltke v dedine. Posledné kilometre závodu sa niesli v znamení prehlbujúcej sa krízy. Ani neviem prečo. Posledný kilometer po dedine ma poriadne dodžugal, až mi bolo do plaču, keď sa asfalt mierne zdvihol a ja som stále nevidela školu. Nakoniec sa však zjavila za zatáčkou a tam už Haňa i Honzík veselo poskakovali radosťou z toho, že ma vidia. 

V cieli

Na diplome mám napísané 7:59. Cieľ som teda splnila a dobehla som v rozhodne lepšom stave, než na P100. Žalúdok bol dobrý, nohy to tiež zvládli a to dokonca bez pľuzgierov a akcia to bola vyslovene podarená. Nejak si hovorím, že tie závody do 60tich kilometrov by som mohla praktikovať častejšie.