Turiec Trail 2022 - 41km,1650m+

Krátky report o rýchlejšej turistike

Aj som hútala či písať report, lebo však to nebolo ultra, ale keď ľudská pamäť je tak obmedzená, že si to tu musím odložiť. Aby som sa na staré kolená mohla tešiť tým, ako som si inokedy ničila kolená. :P

Vezieme sa z dovolenky v Dolomitoch a mne v hlave hlodá myšlienka – ževraj treba zužitkovať vyživené červené krvinky. Síce Tadeáš ma hneď krotí, že za týždeň si ani nestihli všimnúť vyššiu nadmorskú výšku, ja som ale medzi časom už vygooglila závod, ktorý sa behá z Gaderskej doliny, promenádovej oblasti môjho detstva. Tadeáš hneď reagoval: „Hej, to poznám, to býva deň po NTS-ke.“ Teda, povedal skôr niečo ako „Jó, to znám, to je den po NTS-ke.“ Len keby niekto nevedel česky.

Do dňa závodu som trénovala sporadicky, asi to už ani inak neviem. Rozhodne je to jeden z dôvodov, prečo som ešte žiadny závod nevyhrala. Ešteže mám výhovorku, fu. Na závod sme síce nahovorili zástupy ľudí, tie ale napokon zredli a na poslednú chvíľu sa k nám pridal Niki I., ktorý v Beskydoch behá pod prezývkou Bulhar a seká svojich súperov hlava-nehlava. Podľa videí na YouTube som sa o závode dozvedela, že tam nejeden krát dominoval iný beskydský veterán, Stanislav N. a tak som sa potešila, že si s ním aspoň Niki môže virtuálne zmerať sily.

Budík na štart bol skorý, pred šiestou sme už fičali cez hranice smer Blatnica. Cesta ušla rýchlo, až tak, že sme stihli minúť všetky benzínky, ktoré mohli poskytnúť útočisko záchodachtivého jedinca. Vyzdvihli sme štartovné balíčky s číslami, organizátor nás vítal so slovami: „Vitajte, favoriti!“ Tak som sa aj počudovala, ako nás tak rýchlo odhadol. Moje nádeje ale rýchlo klesli. „Všetci ste tu favoriti.“ Hm, tak nič no, asi som nevyzerala až tak namakane. Do Blatnice dorazil aj Kubo P. s Martinom J., ktorého prezývajú Haluškárom. Zatiaľ čo Haluškár si brúsil zuby na stupne víťazov, Tadeuš a Kubo sa chystali promenádovanie po fatranskom hrebeni v štýle nemeckých turistov. Zanechali nás teda napospas osudu a my sme sa nechali vtiahnuť davovou psychózou, ktorá poručila, že sa musíme rozbehať.

Po návrate k štartu už ostávali iba zo tri minútky a to som pochopila, že ide do tuhého. Veď 42km a 1800+m sa len tak samo od seba neodbehne. Všetci sme svorne na povel vyštartovali a ja som sa vďaka Nikimu na pár momentov ocitla viac vpredu, než by sa mi páčilo. Asi ako starý žigulík, ktorý sa ocitne na diaľnici. Čoskoro som ale zapadla na svoje miesto a poslušne som sa rozklusávala dolinou. Šotolinový podklad príjemne rytmicky štrkal, cesta bola jemne naklonená smerom hore.

Silvinka na závode

Hneď zo začiatku som sa tak spotila, až som sa zľakla, že mi ušlo. Kilometre postupne ubiehali, povrch sa zľahka vlnil a ja som sa už tešila na poriadny kopec. Teda, niežeby som si tak užívala utrpenie, ale vedela som, že kopec znamená priblíženie sa k nádhernému hrebeňu Veľkej Fatry. Ale najprv na Kráľovu studňu. Prvý kopec prišiel s takou razanciou, až mi skoro vyrazil dych. Do Úbočia Malého Rakytova to bol z odbočky v Blatnickej doline sotva 1km, za to na ňom ale čakalo hneď 300 výškových. Tak som poslušne vytiahla paličky a márne som hľadala stratený rytmus. Slečna predo mnou našla dve lesné bakule a vyzerala celkom spokojne. V stúpaní som stretla maďarského youtubera, ktorý prezradil, že točí videá o rôznych behoch a má veľa sledujúcich. Z veľkého batohu pomerne často vytiahol kameru a svojou rodnou rečou hovoril do objektívu. Kde na to tí ľudia berú energiu...

Než som sa vyhupla na vrch stúpania, pustila som sa do reči aj s istým Majom, ktorého som pred pár mesiacmi prvý krát stretla na Strážovskej 50. Bola to pasca, lebo obaja sme boli ako rádio – čo môže značiť dve veci. Človek nevládze, lebo furt kecá a reaguje, a možno ho niekto hodí do jarku, lebo je to otravné. Trebárs. Nejakú tú chvíľku nám to vydržalo, než sme sa dostali do terénu zvažujúceho sa dolu kopcom, tam som trochu pridala a vzdialila som sa. Kým som však nabrala vodu z prameňa (pretože spotreba bola vysoká), Majo predbehol zas mňa, a tak som potom naháňala jeho vzďaľujúci sa chrbát. Aj som ho dohnala, aj sme zas svorne vyšliapali ďalší strmák, aj sme zas dohnali maďarského vlogera a spolu sme dorazili v miernom pokluse na prvú občerstvovačku na Kráľovej studni. Tam som sa veľmi tešila, lebo som vedela, že tam stretnem dvoch nemeckých turistov, ktorí už sedeli na trávičke a chytali slovenský bronz. Ja som zato už mala nachytané vydrané stehná.

Všimla som si, že Majo sadá na kameň, dáva bundu, moja taktika bola úplne opačná. Pani dobrovoľníčky mi ochotne pomohli doplniť vodu, ja som vysŕkala kolu, vzala som kus melónu a hybaj het, nech tam nepotuhnem. Navyše čakal najkrajší úsek trasy, od Kráľovej studne, cez Krížnu, Frčkov a Ostredok. Nemeckí turisti ma kúsok odprevadili, povzbudili, Tadeáš podotkol, že by som mala menej kecať a viac makať, čo bola číro-číra pravda. Nuž som sa teda rozbehla ku Krížnej a oni už zas cupkali z hrebeňa do Tureckej, aby stihli v cieli víťazov.

Lepšiu spoločnú foto z tohto dňa nemáme...a v pásikavom tričku maďarský vlogger!

Hrebeň Veľkej Fatry je výnimočné a nádherne miesto. Je pravda, že Veľká Fatra je divokejšia a azda viac omedvedená ako tá Malá, to však nič nemení na kráse jej trávnatého hrebeňa mäkučkého ako cukrová vata. Tam čas plynul tak po svojom, a hoci som sa neflákala, priala som si tam byť o čosi dlhšie a kochať sa výhľadmi. Vedela som však, že ešte zďaleka nie je koniec, a treba makať, kým je síl dostatok. Tak som si vo vlastnom tempe dohnala pár jedincov, ktorým trávnaté zbehy nechutili tak ako mne, popri tom som schrúmala aj polku horalky a už som bola na rázcestí na Drobkov. Mrkla som na hodinky a zistila som, že som na trase už takmer štyri hodiny. Napadlo mi, že Niki I. už bude isto v cieli.

Foto od Anety Štancľovej

Toto miesto som si pamätala z jedného dávneho výletu a pokiaľ ma pamäť neklamala, tak to mal byť drsný zbeh. Nuž som schovala palice a pustila som sa do neho. Papierovo to je 3,5km a 750 metrov klesania. Aspoň viem, z čoho ma dnes tak hrozne bolia nohy...

Na Drobkove čakala druhá občerstvovačka dňa, kde som vďačne posolila banán a rýchlo som sa pakovala preč. Údaje o tom, koľko je to ešte kilometrov do cieľa, boli značne sporné – páni dobrovoľníci tvrdili, že už len deväť až desať kilometrov, podľa mojich údajov to malo byť ešte nejakých 12. Povedala som si, že sa na tieto údaje nesmiem sústrediť, iné veci boli na programe dňa. Trebárs tých 12kilometrov mierne skopca až po rovine, z polovice po asfalte. Vedela som, že toto bude najväčšia výzva dňa a tak som začala hrať mentálnu hru – každý kilometer musím udržať pod 6 minút na kilometer. Po pár kilometroch začali prichádza kŕče, a tak som spomalila, potom sa zas rozbehla, zas spomalila...a takto dokoliečka a donekonečna. Prinútila som sa dojesť druhú polovicu horalky a púšťala som si v hlave pesničky, pretože sluchátka som nechala v aute. Ku koncu som spomaľovala v pravidelných intervaloch a vždy, keď sa mi zdalo, že niekde vidím Tadeášovu postavu, pustila som sa do behu, snáď si nebudem robiť hanbu.

Môj cieľ bol jasný – pod šesť hodín. Aspoň toto, keď nič iné. Gaderská dolina bola oproti tej Blatnickej bizárom v oblasti športových aktivít dnešnej generácie. Elektrokolobežky (a aj také, na ktorých sa sedí) opanovali väčšinu chodníka, takže som vlastne nechápala, prečo tam tí ľudia vôbec chodia. Táto myšlienka ma našťastie zabavila dostatočne na to, aby som sa priblížila k cieľu.

Na záver ešte čakal brod cez potôčik, keď som z neho liezla von, stratila som rovnováhu a pár sekúnd som balansovala na briežku. Napokon sa mi podarilo prekročiť cieľovú pásku v čase 5:55:59 a keby som nerobila párty na tom briežku, mohlo to byť zarovnané na samé pätorky.

Ako z reklamy na syrovátkový proteín!

V cieli ešte čakala povinná kontrola výbavy. Na tú som už celkom zabudla, takže som požuvaná, skŕčovaná vysypala obsah svojej vesty na trávnik. Niki už bol v cieli takmer dve a pol hodiny, dobehol za 3:38, čo by ho síce postavilo na prvé miesto, ten Bulhar šialený ale zabudol na rukavice! Neveriacky som na neho pozerala, veď som sa ho ešte ráno na povinnú výbavu pýtala. Nikoho večnú slávu sme nakoniec museli osláviť súkromne na zmrzline u Kurtoviča v Bytči, pretože s penalizáciou 30 minút padol na 5.miesto v kategórií. Nuž, koniec dobrý, vege chlebíčky v cieli ešte lepšie.

Turiec Trail bol pekná akcia, na ktorej záver som rozhodne nemala natrénované ako nohy, tak hlavu. Je to niečo, v čom sa dá rozhodne zlepšovať. Teším sa však z toho, že som si závod užila, ako už dávno nie!